Dnes uplynulo presne 28 rokov od chvíle, keď svet s hrôzou sledoval správu o tragickej autonehode v parížskom tuneli Pont de l’Alma. V jej troskách prišla o život len 36-ročná princezná Diana, ikona britskej spoločnosti, humanitárna aktivistka a pre mnohých moderný symbol monarchie.
Diana Frances Spencerová sa narodila 1. júla 1961 do aristokratickej rodiny so starobylými väzbami na kráľovský dvor. Už v detstve zažila zložité chvíle, keď jej rodičia prechádzali búrlivým rozvodom, čo poznačilo celé jej dospievanie. Napriek tomu sa jej cesta preplietala s kráľovskou rodinou už od mladosti. Keď spoznala princa Charlesa, následníka britského trónu, zdalo sa, že pred ňou stojí osud, ktorý z nej urobí súčasť rozprávkového príbehu. Ich svadba 29. júla 1981 bola celosvetovou udalosťou – sledovali ju stovky miliónov divákov po celej planéte, ulice Londýna zaplavili ľudia a média hľadali vhodné prirovnania, aby zachytili obraz novej princeznej. V ten deň vyzeralo všetko ideálne.
No Diana postupne zistila, že život v kráľovskej rodine nie je tým, aký si svet vysníval. Za leskom a protokolom sa skrývala chladná atmosféra, neustály stres a tlak médií. Už v prvých rokoch manželstva sa ukázalo, že Charlesovo puto ku Camille Parker Bowles zostalo nezlomné. Dianu to zraňovalo a zároveň ju to postupne izolovalo v prostredí, kde sa cítila byť sama. Jej otvorenosť, prejavy emócií i schopnosť nadväzovať kontakt s ľuďmi kontrastovali s rezervovanosťou panovníckeho dvora, a preto ju verejnosť vnímala stále viac ako výnimočný hlas, ktorý kráčal iným smerom než zvyšok monarchie.
Nebála sa dotknúť človeka s HIV či chodiť po mínovom poli
Táto schopnosť byť ľudskou a nepredstieranou ukázala, že princezná z Walesu dokáže osloviť ľudí všetkých vrstiev. Zatiaľ čo od nej verejnosť očakávala prísne nasledovanie protokolu, ona prostým gestom ukázala, že človeka je potrebné prijať takého, aký je. Keď sa začiatkom deväťdesiatych rokov objavili zábery, ako drží za ruku pacienta infikovaného vírusom HIV, bolo to gesto historického významu.
V časoch, keď epidémia vyvolávala vlnu stigmy a strachu, sa Diana postavila predsudkom čelom a vyslala signál, že chorí si nezaslúžia odmietnutie, ale pochopenie. Podobne vplývala aj jej angažovanosť v boji proti protipechotným mínam, keď navštívila postihnuté oblasti a kráčala cez mínové pole v Angole, vyzbrojená iba odvahou a ochrannou vestou, vyslala svetu odkaz solidarity a odvahy.
V manželstve sme boli traja
Diana však nebola len ikonou charity a verejného života, ale aj ženou, ktorá nezakrývala vlastné trápenia. Médiám a svetu priznala, že trpela poruchou príjmu potravy, že zápasila s depresiami a cítila sa emocionálne opustená. Keď v roku 1995 poskytla odvážny rozhovor, v ktorom otvorene hovorila o problémoch svojho manželstva a nevere princa Charlesa, otriasla obrazom monarchie.
Jej úprimnosť bola v príkrom protiklade s tradíciou mlčanlivosti a kontroly, akú si britská kráľovská rodina vždy prísne strážila. Aj preto sa o nej začalo hovoriť ako o ženskom hlase nových čias, ktorý sa nebál porušiť tabu a hovoriť nahlas o veciach, ktoré sa iní snažili umlčať.
Rozvod s princom Charlesom v roku 1996 bol síce pre Dianu bolestivý, ale zároveň jej priniesol určitú slobodu. Už nebola oficiálnym členom rodiny v rovnakom zmysle ako predtým, no zostala stále neodmysliteľne spojená s verejnosťou, ktorá ju vnímala ako princeznú ľudí. Jej život bol zároveň neustále pod drobnohľadom tlače. Paparazzi sledovali každý jej krok, fotografovali ju pri stretnutiach s Dodim Al Fayedom, egyptským podnikateľom a synom miliardára Mohameda Al Fayeda, a vytvárali obraz ženy, ktorá sa po turbulentných rokoch rozhodla konečne nájsť šťastie. Tento príbeh sa však skončil tragicky.
V noci z 30. na 31. augusta 1997 auto, ktoré ich viezlo parížskymi ulicami, havarovalo pri pokuse uniknúť pred fotografmi. Správa o jej smrti šokovala celý svet. Deň na to sa pred Kensingtonským a Buckinghamským palácom schádzali masy smútiacich ľudí.
Chceli sa dištancovať
Britská monarchia sa vo chvíľach po Dianinej smrti ocitla v kríze dôvery. Kráľovská rodina zostala na škótskom vidieku a pôsobila odosobnene v čase, keď ľudia očakávali otvorený prejav súcitu. Až na nátlak verejnosti a pod dramatickým tlakom médií sa kráľovná Alžbeta II. prihovorila národu s prejavom, ktorý sa dnes považuje za jeden z najdôležitejších momentov jej dlhého vládnutia.
Diana zanechala po sebe nielen tragickú spomienku, ale aj dvoch synov, Williama a Harryho, ktorí neraz hovorili o tom, že sa snažia niesť jej odkaz ďalej. Obaja zdôraznili, že v nich matka zasiala schopnosť pozerať sa na život cez prízmu empatie a že jej charitatívne aktivity ich inšpirovali venovať sa projektom zameraným na duševné zdravie, podporu detí a znevýhodnených skupín. Kým princ William, dnes následník trónu, často vystupuje s dôrazom na kontinuitu a službu v klasickom monarchistickom duchu, princ Harry sa rozhodol ísť nezávislejšou cestou, no v oboch prípadoch je zreteľné, že matkin príbeh zostal ich životným kompasom.
Smrť zahalená tajomstvom?
Pri osobnostiach celosvetového významu bývajú konšpirácie o ich úmrtí už zväčša neoddeliteľnou súčasťou. Inak to nie je ani v prípade princeznej Diany. Podľa viacerých teórií bola jej smrť nafingovaná a princezná má žiť dodnes v ústraní, mimo hľadáčikov kamier. Niektoré teórie dokonca tvrdia, že za smrťou stála samotná britská kráľovská rodina, ktorá sa obávala jej narastajúcej popularity. Jedno je však isté, jej smrť zasiahla aj kritikov britskej monarchie, ktorí inštitút monarchie dlhodobo vnímajú ako prežitok.
