Pred päťdesiatimi rokmi ušla z komunistického Československa a navždy zmenila svet tenisu. Osemnásťročná Martina Navrátilová v roku 1975 požiadala v New Yorku o politický azyl a stala sa symbolom odvahy aj zrady. Režim ju označil za nepriateľa, no ona sa prebojovala medzi nesmrteľných. Pri príležitosti 50. výročia jej emigrácie si portál iDnes.cz pripravil seriál o úteku Martiny Navrátilovej do USA – o noci, ktorá zmenila dejiny športu aj jednej mladej ženy.
Písal sa september 1975. Na kurtoch newyorského US Open sa končí semifinále. Osemnásťročná Martina Navrátilová, talent z malej obce pri Berounke, práve prehrala s Chris Evertovou. No v tej chvíli rieši oveľa väčší zápas než tenisový. V ten večer sa potichu vytratí z hotela, prejde cez Manhattan a vstúpi do budovy imigračného úradu. Tam podpíše papiere, ktoré z nej spravia žiadateľku o politický azyl. „Urobila som to kvôli svojej kariére. Nie z politických dôvodov,“ povie krátko nato novinárom. Týmto krokom sa navždy zmení nielen jej život, ale aj dejiny československého športu.
Hviezda, ktorú komunizmus nedokázal uniesť
Martina Navrátilová bola fenomén. Dravá, sebavedomá ľaváčka, ktorá už ako tínedžerka porážala svetovú elitu. Na prvé turné do USA jej zväz dal päť dolárov – symbolické gesto, ktoré dokonale vystihovalo prístup režimu. Zvyšok si musela zabezpečiť sama. Pomáhali jej kamarátky zo Západu, medzi nimi aj Chris Evertová. Už vtedy bolo jasné, že jej talent presahuje hranice Československa.
Režim však individualitu ako ona nedokázal prijať. V časoch normalizácie bola inakosť podozrivá. O Navrátilovej sa šírili klebety – že pašuje západné rádio, že sa priveľmi kamaráti s Američanmi, že neprejavuje dostatočný socialistický duch. „Pristrihneme Navrátilovej krídla,“ povedal raz funkcionár Antonín Bolardt. A myslel to vážne.
Z každej výhry musela odvádzať značnú časť štátu, o každej ceste rozhodovali úradníci. V západnom svete by okolo seba mala tím, ktorý by ju ťahal nahor. V Československu mala za chrbtom aparát, ktorý jej pomaly podkopával kariéru.
Leto 1975: tlak, strach a napätie
V lete 1975 sa fámy o jej úteku šírili ako požiar. Po Wimbledone sa hovorilo, že zostala v zahraničí. Nebola to pravda. Vracia sa domov, k rieke Berounke, kde nachádza pokoj a útočisko.
Tam sa rozpráva s nevlastným otcom, ktorý jej povie vetu, na ktorú nikdy nezabudla: „Ak to urobíš, nevracaj sa. Nech Ti budeme hovoriť čokoľvek, nevracaj sa. Mohli by sme mať pištoľ pri hlave.“
Krátko pred odletom na US Open jej dokonca chceli odobrať povolenie vycestovať. Zachránili ju Jan Kodeš a funkcionár Stanislav Chvátal, ktorí lobovali, aby mohla ísť. Tušili, že ak ju teraz nepustia, bude to koniec. Martina cítila to isté. Mala jedinú šancu – a rozhodla sa ju využiť.
New York: noc, ktorá zmenila dejiny
september 1975. Martina prehráva semifinále, no jej skutočný zápas ešte len prichádza. Keď padne tma, spolu so svojím agentom odchádza na Manhattan. V imigračnej budove ju vypočúvajú dvaja agenti, podpisuje formuláre, žiada o azyl. O niekoľko hodín neskôr o tom píše Washington Post.
Aby ju nikto nemohol „nájsť“ a odviezť späť, rozhodne sa vystúpiť verejne. Tlačová konferencia vo Forrest Hills je plná napätia. Kamery, blesky fotoaparátov, mladé dievča, ktoré sa práve rozhodlo pre slobodu. „Cítila som, že ak neodídem, nikdy nebudem najlepšia na svete,“ povie pokojne, no s emóciou, ktorú nemožno predstierať. V studenej vojne bolo všetko politické. Aj jej útek sa stal symbolom vzdoru, hoci ona sama chcela len hrať tenis slobodne.
Zradkyňa vlasti: štát odpovedá pomstou
Komunistický režim reaguje okamžite. Médiá spúšťajú kampaň o „zradkyni“, ktorá „dala prednosť dolárom pred vlasťou“. Jej meno mizne z televízie aj z novín, rodina čelí tvrdým trestom. Otec musí nastúpiť do fabriky, sestru Janu vyhadzujú z tenisového klubu Sparty. Stanislav Chvátal, ktorý jej pomohol, prichádza o miesto.
Symbolom pomsty sa stáva aj Fed Cup, ktorý československé hráčky vyhrali len pár mesiacov predtým – najmä vďaka Navrátilovej. „Pohár bol ako žeravá platňa,“ spomínala neskôr Helena Suková. Úradníci sa báli ho vystaviť, pretože pripomínal meno, ktoré sa malo vymazať. Z archívov miznú fotografie, z oficiálnych záznamov celé obdobia.
V Amerike bola Martina konečne slobodná, ale nie pokojná. Bulvár ju sledoval na každom kroku – komentoval jej vzhľad, váhu aj súkromie. Musela sa naučiť žiť v úplne inom svete, bez rodiny a bez istoty, že ju niekedy ešte uvidí. Jej sestra Jana neskôr spomínala: „Do telefónu často plakala. Bolo jej veľmi smutno.“
Keď v roku 1978 po prvý raz vyhrala Wimbledon, nevedela, či jej rodičia môžu vôbec sledovať prenos. Doma bolo ticho. Jej úspechy existovali všade, len nie v krajine, odkiaľ pochádzala.
Legenda, ktorá nezabudla na korene
Navrátilová však svoju šancu využila naplno. Vyhrala 59 grandslamových titulov a stala sa jednou z najlepších hráčok všetkých čias. Po páde komunizmu sa jej meno vrátilo domov. S dojatím preberala vyznamenania a spomínala na detstvo, ktoré sa skončilo v okamihu, keď prekročila hranicu slobody.
„Neľutujem, že som emigrovala. Mrzí ma len, že som ten krok musela urobiť,“ povedala po rokoch. A dodala vetu, ktorá vystihuje jej život lepšie než čokoľvek iné: „Plačem len pri jednej hymne – a to pri tej českej.“
Navrátilová nikdy nezabudla, odkiaľ pochádza. Ani na krajinu, ktorá ju stratila – a až po desaťročiach pochopila, čo všetko s ňou stratila.
