„Vždy dať na ihrisku maximum, ale nezabudnúť si to aj užiť,“ to je pravidlo, ktorým sa riadi Sophia Kanátová, kapitánka slovenskej reprezentácie ženského rugby, ktorá bola pri zisku historického európskeho striebra. Po rozpade vybudovali tím, ktorý už dnes patrí do vyššej európskej divízie a jej členkami sú ragbistky z prestížnych českých či anglických klubov. Ženské ragby si ale aj na Slovensku postupne získava väčšiu pozornosť ako šport, v ktorom si svoje jedinečné miesto nájde každá povaha či postava. Hráčky si budujú nielen fyzickú silu, ale aj sebadôveru a nie vždy musí rozhodovať len individuálna sila. Ako poukazuje Sophia, mimoriadne dôležité sú tímový duch, súdržnosť, spolupráca a dôvera, ktoré hráčky spájajú a posúvajú smerom dopredu.
Ragby je v našich končinách pomerne netypický šport, a to dupľom v ženskom podaní. Čo vás k tomuto športu priviedlo?
To si pamätám presne. S kamarátkou sme sa u mňa doma pozerali na olympijské hry a akurát vysielali finále ženského ragby. Okamžite ma to oslovilo, a tak som sa rozhodla zistiť, či sa niečo podobné nehrá aj u nás na Slovensku. Ragby ma zaujalo svojou dynamikou, fyzickou náročnosťou a tímovým duchom. Keďže som sa v tom čase venovala judu viac ako desať rokov, zdalo sa mi, že by som mohla pri ragby využiť aj schopnosti, ktoré som v jude nadobudla. Už na prvom tréningu som si uvedomila, že tento šport je viac než len hra. Na tréningoch sme boli ako rodina. Nikto sa na vás nepozerá ako na nováčika, naopak, každý je vďačný za každého, kto sa pridá. Veľmi rýchlo som zistila, že ragby je univerzálny šport, ktorý otvára príležitosti všetkým. Stačí mať odhodlanie a vášeň. Pre každú postavu či povahu existujú pozície, ktoré presne sedia na ich predispozície.
Ako vyzerala vaša cesta až k pozícii kapitánky reprezentácie? Čo by ste označili za zlomové míľniky vo vašej športovej kariére?
K pozícii kapitánky som sa dostala asi ako slepý k husliam. (smiech) Úprimne, ani sama presne neviem, ako sa to stalo. Prvým míľnikom bol môj vstup do reprezentácie, kde som sa snažila ukázať, že som spoľahlivá tímová hráčka. Ďalším významným krokom bolo, keď sme v roku 2023 vybojovali bronzové medaily na majstrovstvách Európy. Tento úspech nám otvoril nové možnosti a ukázal, že aj v skromných podmienkach na Slovensku môžeme dosiahnuť veľké veci. Najsilnejším momentom však bol rok 2024, keď sme sa na ME prebojovali do vyššej divízie a získali striebro – historický úspech slovenského ženského ragby. Byť kapitánkou takého tímu je pre mňa obrovská česť a zároveň veľká zodpovednosť. Tento rok nás čaká ešte viac driny a práce.
Ako je na tom ragby na Slovensku? Ako sa zmenili podmienky a postavenie tohto športu v priebehu rokov? A v akých podmienkach ste začínali vy?
Ragby na Slovensku stále patrí medzi menšie športy, no postupne rastie. Keď som začínala, podmienky boli veľmi skromné. Na tréningoch nás bolo asi 15 dievčat. Časom sa tím rozpadol a najviac nám uškodila pandémia. Momentálne začíname odznova. Na Slovensku je len pár klubov a ženy, ktoré sme ostali, sa snažia opäť rozbehnúť ragby aspoň na klubovej úrovni a organizovať náborové tréningy v Bratislave. Funguje len slovenská reprezentácia, ktorá začína v januári prípravu na tohtoročné ME. Sme vďačné, že nám realizačný tím vytvára čo najlepšie podmienky. Sústredenia nás vždy spoja – môžeme sa zohrávať, tráviť spolu čas ako tím a vidieť spoluhráčky. Inak je to komplikovanejšie, keďže každá hráme za iný tím v Česku, kde je úroveň ragby vyššia, alebo napríklad v Anglicku. Aj napriek tomu sa snažíme spolu trénovať, keď je to možné. Minuloročný úspech reprezentácie nám priniesol trochu pozornosti a podpory, čo je kľúčové pre ďalší rozvoj.
A čo prístup k ženám ako hráčkam ragby? Dostali ste sa niekedy do nepríjemnej situácie v súvislosti s tým, že sa venujete športu, ktorý je viac-menej braný ako mužský?
Popravde, nikdy som sa nestretla s predsudkami. Ak by aj áno, myslím si, že tieto názory často pramenia z nevedomosti. Keby ľudia videli, ako tento šport funguje, a aké odhodlané a profesionálne sú hráčky, určite by zmenili svoj postoj. Ragby učí rešpektu a disciplíne, a to platí pre všetkých hráčov bez ohľadu na pohlavie.
Pri klasickom futbale sa hovorí, že ženský je o niečo drsnejší. Platí to aj pri ragby?
Ženské ragby je rovnako dynamické a fyzicky náročné ako mužské, ale často sa vyznačuje väčšou taktickou variabilitou a silnejším tímovým duchom. Hráčky sa musia spoliehať na spoluprácu, pretože individuálna fyzická sila nie je vždy rozhodujúca. Mužské ragby má svoje tempo a silu, no ženy často vynikajú flexibilitou a kreativitou na ihrisku.
Z čoho pozostáva bežný ragby tréning? Na čo sa predovšetkým kladie dôraz?
Tréning zahŕňa všetky aspekty hry. Od fyzickej kondície cez technické zručnosti až po taktické prvky. Veľký dôraz sa kladie na tímovú spoluprácu, reakcie na nečakané situácie a správne rozhodovanie pod tlakom. Samozrejme, nesmie chýbať ani rozcvička a strečing, aby sa minimalizovalo riziko zranení.
Aký je váš overený rituál pred zápasom? Prípadne, akých pravidiel sa držíte počas prípravy na zápas?
Pred zápasom si vždy nájdem chvíľu na sústredenie a mentálnu prípravu. Buď počúvam hudbu, ktorá ma nabudí, alebo sa na chvíľu ponorím do seba a snažím sa pripraviť na zápas psychicky. Strava je jednoduchá, ľahká, ale výživná. V deň zápasu dbám na dostatok hydratácie a energie.
Aký najnáročnejší moment ste vo svojej ragby kariére zažili? Pri ktorých zraneniach ste mali namále?
Jedným z najťažších momentov bolo minuloročné finále na ME, ktoré sa hralo druhý deň a bol to náš posledný zápas. Bolo cítiť, že sme už unavené, vyčerpané, no aj tak sme chceli na ihrisku nechať maximum a odísť s dobrým pocitom, vedomé si toho, že sme podali čo najlepší výkon, aký bol v danej situácii možný. Fyzická únava a tlak boli obrovské.
Čo sa týka zranení, mala som pár momentov, keď som cítila, že to mohlo skončiť zle, no našťastie som sa vždy rýchlo zotavila. Už mám za sebou niekoľko zranení a svoje telo dobre poznám, no zranenia sú súčasťou každého kontaktného športu, s tým sa musí počítať. Ragby je síce tvrdý šport, ale naučil ma rešpektovať svoje telo a jeho limity.
Fyzický kontakt a zranenia sú v ragby úplne bežné. Kde sú hranice, kedy už kontakt nie je v poriadku? Aké sú oficiálne zákazy? A aké sú vaše osobné „morálne“ hranice?
Ragby je kontaktný šport, takže zrážky, skládky a súboje sú jeho prirodzenou súčasťou. Pravidlá však jasne stanovujú, čo je dovolené a čo už nie. Napríklad, je zakázané chytať súpera nad líniu ramien – tzv. „high tackle“ (vysoký zákrok) je neprípustný, pretože môže spôsobiť vážne zranenie. Taktiež nie je povolené atakovať hráča, ktorý nie je v držaní lopty, úmyselne mu spôsobovať bolesť alebo používať nešportové správanie, ako je pichanie, ťahanie za vlasy či údery. Ak hráč poruší tieto pravidlá, rozhodcovia môžu udeliť trest alebo hráča vylúčiť. Tieto opatrenia existujú preto, aby sa minimalizovali zranenia a zabezpečila sa fair play.
Čo sa týka mojich osobných „morálnych“ hraníc, je to predovšetkým rešpekt voči súperovi. Nikdy by som vedome neurobila nič, čo by mohlo niekomu ublížiť alebo prekračovalo rámec férovosti. Ragby nás učí disciplíne a rešpektu voči spoluhráčom, súperom aj rozhodcom. Tvrdosť a agresivita na ihrisku sú prirodzené, ale vždy musia byť v medziach pravidiel. Vždy mám na pamäti, že každý hráč je človek, ktorý sa snaží zo seba vydať maximum, presne tak ako ja.
Prečo by mali dievčatá, ktoré sa venujú športu, rozmýšľať aj nad ragby? Čo dokáže priniesť do dievčenského sveta? Ako sa podpíše pod dospievanie?
Ragby pomáha dievčatám a ženám budovať sebadôveru a vnímať svoju vnútornú aj fyzickú silu. Na ihrisku sa každý hráč cíti dôležitou súčasťou tímu. V ragby neexistuje „iba“ hráčka – každá má svoju jedinečnú úlohu, ktorá je pre úspech tímu kľúčová. Náš šport je rozmanitý, či už ide o behanie, prihrávanie, skládky alebo taktiku, každá si tu nájde svoju silnú stránku. Učí, že úspech sa dosahuje spoločne. Hráčky sa navzájom podporujú, delia sa o zodpovednosť a učia sa spolupracovať aj pod tlakom. Tento tímový duch je jedným z najkrajších aspektov ragby. Hráčky sú na ihrisku ako jedna rodina, ktorá drží spolu, vznikajú tu silné priateľstvá, ktoré často pretrvávajú roky. Navzájom si dôverujeme, podporujeme sa a spoločne oslavujeme úspechy a zvládame prehry.
