Nádej a vojna. Alebo vojna a nádej. Na poradí nezáleží. Rovnako ako Rusom na tom, že im už štvrť storočia vládne Vladimír Putin.
Aj po dvadsiatich piatich rokoch je Putin tým, kto dokáže plniť sny, ktoré vládny režim ruskej majorite vsugeroval, píše portál lidovky.cz.
„Rusko zasiahla šialená vlna lásky k Putinovi. Musím sa priznať, že Putin sa dokonca zdal v snoch. Zdal sa ženským, zdal sa generálom. Asi desať ľudí v mojom okolí mi vtedy povedalo, že sa im snívalo o Putinovi. Ľudia túžili po nádeji. Po záchrane. A jej zosobnením bol práve Putin,“ spomínal Vladislav Šurygin, známy ruský vojenský expert z ultrakonzervatívneho think tanku Izborský klub, na príchod Putina k moci.
Rusi dostali Vladimira Putina pod vianočný stromček. Oficiálne sa ako zvolený prezident ujal moci v máji 2000. Do Kremľa však prišiel hlavnou bránou posledný deň roku 1999, keď sa Boris Jeľcin vzdal svojej moci, aby „Rusko vstúpilo do nového tisícročia s novými politikmi“.
Moc spadnutá do lona
Putin poznal vnútornosti oficiálneho sídla ruských prezidentov.
Traduje sa, že si budúceho pána Ruska vyhliadla skraja druhej polovice 90. rokov skupina okolo Jeľcinovho zaťa Valentina Jumaševa (jej súčasťou boli aj oligarchovia Boris Berezovskij, Roman Abramovič a Jeľcinova dcéra Taťjana), ktorá do istej miery fakticky riadila krajinu.
Aktuálna vojna proti Ukrajine je novým míľnikom Putinovej vlády. Putin ju vníma ako nádej na suverenizáciu Ruska. Nech to v skutočnosti znamená čokoľvek. Alebo vôbec nič.
Z oddaného kremľovského úradníka – do Moskvy sa Putin dostal po politickom páde svojho petrohradského šéfa Anatolija Sobčaka v roku 1996 – Jumaševova klika najskôr v lete 1998 urobila šéfa tajnej služby FSB, krátko nato predsedu vlády a následne aj hlavu štátu.
Putin bol pre zákulisných hráčov ovládajúcich Jeľcina nádejou, že formálne striedanie prezidentov bude pod ich kontrolou, k moci sa nedostane žiadny vplyvný Jeľcinov oponent a predovšetkým, že si aj naďalej udržia svoj vplyv nad Ruskom.
Neambiciózny Putin pocítil, akú chuť má moc, ktorá mu náhodou spadla do lona. Postupne Jumaševovu kliku odstavil.
Berezovskij nechcel pristúpiť na nové pravidlá hry, emigroval do Veľkej Británie, kde ako „Putinov nepriateľ číslo jeden“ zomrel za záhadných okolností.
Abramovič sa prispôsobil Putinovi a na rozdiel od Michaila Chodorkovského si zachoval relatívnu slobodu, svoj majetok a v prospech nového prezidenta ho dokonca rozšíril. Donedávna pôsobil Abramovič ako neformálny Putinov emisár. Jumašev zostal, aspoň na papieri, Putinovým poradcom až do apríla 2022.
Veľmi sa podceňuje syndróm 90. rokov, ktorý aj po štvrťstoročí legitimizuje Putinov režim. Putinovo vládnutie nasledovalo po turbulentnom desaťročí, ktoré Rusov traumatizovalo spoločenskými, ekonomickými a politickými tektonickými otrasmi. Tieto otrasy ruskú spoločnosť pod mimoriadnym tlakom sformovali. Putin bol nádejou, že Rusko čaká nová, lepšia éra.
Tá však nemala znamenať slobodu, ale stabilitu a rast životnej úrovne. A následne aj revanšizmus.
Vojna. Prvá Putinova vojna, druhá čečenská. Dobytie vzbúreného Čečenska a stabilizácia situácie na Severnom Kaukaze. To bol prvý skutočný Putinov triumf.
Obnovil územnú celistvosť krajiny, tak ako ju vnímala Moskva, a „vyriešil“ čečenskú otázku, s ktorou si nevedel rady ani Sovietsky zväz. Bombami a stávkou na brutálneho vazala, ktorý mal maximálnu možnú slobodu. Cena tohto triumfu ruskú väčšinu nezaujímala.
Ilúzia zrodu nového impéria
Vo februári 2013 ruský Ústav globalizácie a sociálnej mobility vydal analýzu, podľa ktorej bolo prvé putinovské desaťročie „z hľadiska sociálneho blahobytu jedným z najúspešnejších období ruskej histórie a z hľadiska kvantitatívnych a kvalitatívnych ukazovateľov spotreby najúspešnejším v celých ruských dejinách.“
Autori uvádzajú, že „tento blahobyt bol dosiahnutý za podmienok, keď občania požívali podstatne väčšiu slobodu než v predchádzajúcich epochách“.
Druhé putinovské desaťročie už ústav nezmeral. Na konci roku 2018 sa organizácia dostala na zoznam takzvaných zahraničných agentov a jej šéf, známy ruský marxistický sociológ Boris Kagarlickij, bol v decembri 2023 odsúdený na päť rokov väzenia za údajné schvaľovanie terorizmu – komentoval ukrajinský útok na Krymský most.
Nádejou relatívne spokojnej ruskej väčšiny sa stala ilúzia zrodu nového ruského impéria.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
