Herec Csongor Kassai si zo svojho detstva nesie jednu z najťažších spomienok – smrť svojej sestry. Táto tragédia ho ovplyvnila na celý život.
Napriek tomu, že mnohí pochybovali o jeho hereckej budúcnosti pre výrazný predkus a jazykovú bariéru, dokázal sa vypracovať medzi najvýznamnejších slovenských hercov, uvádza portál takeakesme.sk.
Nezmazateľná spomienka na sestru
Csongor priznáva, že si na svoju sestru pamätá len z jediného momentu – z jej smrti. „Bohužiaľ, mám na sestru len jedinú vizuálnu spomienku, a to jej smrť, nič predtým si nepamätám,“ otvorene priznal.
Ako štvorročný sa stal svedkom tragédie, ktorá ho poznačila na celý život. Bol február, no počasie pripomínalo jar. S deťmi od susedov sa hral na naháňačku, keď jeho sestra poprosila susedu o pohár vody. Po tom, čo sa napila, náhle skolabovala.
„Pozeral som sa, ako ju odviezli do nemocnice, a potom som utekal domov oznámiť babičke, že sestra asi zomrela. Do smrti budem mať pred očami jej výraz,“ povedal v rozhovore pre týždenník Téma. Jeho rodičia, ktorí boli v tom čase v práci, sa ponáhľali do nemocnice, no ich dcéra sa už nevrátila. Hoci sa Csongor nikdy nepýtal na presné príčiny, predpokladá, že studená voda mohla vyvolať srdcový kŕč.
O tejto bolestnej skúsenosti hovorí len zriedka, pretože nechce, aby ho ľudia vnímali len cez tento tragický moment.
Detstvo v maďarskej komunite
Csongor vyrastal v malej východoslovenskej dedinke Nový Kamenec, kde prevažovala maďarská komunita. Obklopený prírodou a domácimi zvieratami prežil detstvo plné jednoduchých radostí. V rodine chovali prasatá, sliepky, morky a holuby, ktoré sa naučil kŕmiť priamo z ruky. Holuby si na neho zvykli natoľko, že mu sadajú na ruku, hoci pred inými boli plaché.
Hoci si užíval pokojné chvíle so zvieratami, život v dedine mu nepriniesol znalosť slovenčiny. Ako dieťa takmer nerozumel tomuto jazyku a nikto by vtedy nepredpokladal, že raz bude stáť na divadelných doskách.
Posmech a boj so sebavedomím
Ako chlapec nosil strojček na zuby, aby napravil výrazný predkus, no v puberte čelil aj ďalšiemu problému – akné. Keď mal trinásť rokov a nastúpil do autobusu, dievčatá v jeho veku sa mu smiali. Podobné posmešky zažíval aj v škole, kde mu spolužiaci dávali hanlivé prezývky. „Bola to pre nich veľká zábava, keď ma volali podľa uší a zubov. No treba sa cez to preniesť,“ zaspomínal si v rozhovore pre Dotyky.
Ani na strednej škole sa necítil byť plne súčasťou kolektívu, čo ešte viac podkopávalo jeho sebadôveru.
Neľahká cesta k herectvu
Herectvo ho začalo priťahovať až na strednej škole, keď si všimol, že jeho imitácie učiteľov spolužiakov pobavili. Hoci pôvodne študoval elektrotechniku, postupne si uvedomil, že ho viac láka divadlo. Kľúčovým momentom bolo, keď ho kamarátka presvedčila, aby sa pridal do dramatického krúžku.
Čoskoro sa dostal do košického divadla Thália, no keď sa pokúsil o prijatie na VŠMU, neuspel. Kvôli predhryzu mal problém s výslovnosťou a nezvládol jazykolam. Neúspech ho však nezlomil – navštívil zubárku, celý rok nosil strojček a o rok neskôr skúšku úspešne zvládol.
Aj po prijatí na vysokú školu musel bojovať s ďalšou výzvou – slovenčina nebola jeho rodným jazykom a hoci jej rozumel, bál sa rozprávať kvôli nesprávnej gramatike. V tomto mu pomohla hlasová pedagogička Ľudmila Macháčová a tiež herečka Gabika Dzuríková, ktorá mu trpezlivo vysvetľovala jazykové nuansy. Dnes už len málokto tuší, že slovenčina nebola jeho materinským jazykom.
Priateľ, ktorý pomáha
Csongor Kassai je známy nielen svojím hereckým talentom, ale aj svojou ochotou pomáhať druhým. Keď jeho kolega Viktor Horján bojoval s rakovinou prostaty a ocitol sa v ťažkej situácii, Csongor mu poskytol vlastný byt. Keď potreboval peniaze na nákladnú liečbu v Rakúsku, neváhal a požičal mu potrebnú sumu.
„Bol jediný, kto prišiel a bez váhania sa ma opýtal: ‚Koľko potrebuješ?‘ Nebolo to málo. Väčšinu som mu už splatil, no on odo mňa nikdy nič nepýtal späť. Pre mňa je Csongor boží dar,“ priznal Viktor Horján.
Život v samote a oddanosť herectvu
Hoci kedysi sníval o rodine, nakoniec sa rozhodol pre život v samote. „Som už v režime, kedy si hovorím, že ďalší človek by mi snáď aj vadil. Teraz už neuvažujem ani o rodine,“ povedal pre iDNES.cz. Predstavuje si, ako bude o pár rokov chodiť s paličkou, premýšľa nad tým, čo ho čaká, no osamelosť ho netrápi. Naopak, po náročných divadelných úlohách vyhľadáva pokoj.
„Občas mi chýba neuvarená večera,“ poznamenal s úsmevom. Napriek všetkým životným výzvam si herectvo nevie vynachváliť – práve ono mu pomohlo získať sebavedomie a nájsť svoje miesto v živote.
