Rusínska speváčka Ivana Brillová má za sebou vydanie svojho debutového albumu Katarina, ktorý venovala predovšetkým svojim hlavným motivátorom a mentorom – starým rodičom. Tí ju viedli k rusínskej kultúre, tancom a spevu odmalička.
Už v detskom veku si našla cestu k tradičným rusínskym piesňam, ich najväčšiu silu však pocítila až počas štúdia na vysokej škole, kedy bola hrdou členkou folklórneho súboru Ruthenia. Začala sa oveľa viac do hĺbky zaoberať textami rusínskych piesní, ich významom a posolstvom, čo už dnes pretavuje do svojich vlastných skladieb. Aj keď ju životom sprevádzajú najmä tie tradičné ľudové piesne, nachádza čaro aj v moderne štylizovanom folklóre.
Od detstva ste sa venovali ľudovým tancom aj rusínskym piesňam. Čo vás v tej dobe ako dieťa a tínedžerku na nich fascinovalo?
Na začiatku ma na nich pravdupovediac nefascinovalo nič. Išlo o to, že to v našom prostredí, v Šarišskom Jastrabí, kde som vyrastala, bolo úplne prirodzené. Nepoznali sme balet či operný spev. Všetci chodili na spevácky krúžok, kde sa učili miestne piesne, na folklórny krúžok, kde sme tancovali naše tance. Išla som tam, kde išli všetky moje spolužiačky a kamarátky, lebo sme spolu chceli tráviť čas.
Tá fascinácia prišla až po čase, keď som rástla a dospievala a uvedomovala si, o čom spievam, ako spievam a prečo to robím. Tam som potom hlbšie začala skúmať tú ozajstnú podstatu tradičnej ľudovej kultúry.
Prešli ste si viacerými etapami. Ako sa zmenil prístup k rusínskym tradíciám od vášho detstva až po súčasnosť?
Ako dieťa som vnímala, že to chcem robiť, ale bez nejakého širšieho kontextu. Počas dospievania a najmä počas vysokej školy, keď som odišla študovať do hlavného mesta, začala som pôsobiť v jedinom rusínskom súbore v Bratislave, folklórnom súbore Ruthenia. Až tam som pochopila celú podstatu toho, čo robím a čomu sa chcem aj naďalej venovať. Platilo to aj pre mňa, že čím ďalej som bola od domova, tým viac mi to chýbalo, začala som sa o to viac zaujímať.
Lákalo ma pozrieť sa pod povrch toho „len prázdneho spievania“. Začala som vnímať, viac sa učiť a študovať. Mali sme v súbore perfektných etnológov, ktorí mi veľmi pomohli sa zorientovať v našej kultúre a hlavne mi pomohli uvedomiť si tú jedinečnosť, že každá dedina bola iná, inak rozprávala, spievala, tancovala. To je to, čo našu kultúru povznáša. Sme iní, ale predsa všetci sme Rusíni.
Stretli ste sa niekedy aj s negatívnymi ohlasmi, narážajúcimi na váš rusínsky pôvod?
To určite nie. Skôr to bola len moja chyba v rozprávaní po slovensky, kedy som použila niečo z nášho dialektu a nakoniec to vystrelilo ako dosť dobrý vtip.
Prečo majú ešte stále niektorí predsudky?
Ťažko povedať. Podľa mňa mať predsudky znamená byť málo informovaný a zaujatý. Predsudky vznikajú najmä vtedy, ak si niečo myslíme bez toho, aby sme o tom diskutovali, hľadali si informácie a vzdelávali sa. Myslím si, že to platí všeobecne o všetkom. Potrebujeme mať otvorenú myseľ a viac sa rešpektovať a neodsudzovať.
Aké je gro rusínskej kultúry? Čo sa vám osobne ako prvé vybaví?
Dobrosrdečnosť, hudba, tanec a spev. To sú aspekty, ktoré v rusínskej kultúre nechýbajú a ani nikdy chýbať nebudú. Určite k tomu patrí aj pohostinnosť a povedala by som, že ešte taká iniciatívnosť a húževnatosť. Len keď sa pozrieme, ako ďaleko sa rusínska kultúra posunula, akí ľudia ňou žijú, ako ju propagujú, ako sa ju snažia dostať čo najďalej. Pre mňa sú veľkým vzorom mená ako Peter Štefaňák, predseda okrúhleho stola Rusínov Slovenska, vedúci folklórneho súboru Ruthenia, Oli Džupinková, perfektná moderátorka a spisovateľka, Štefan Štec, ktorého piesne znejú nielen celým Slovenskom a ktorým dal úplne iný a nový nádych. To sú ľudia, ktorí sa aj napriek mnohým prekážkam stále snažia posúvať to naše ďalej. Máme sa od nich čo učiť.
Čo nesmie chýbať na rusínskom pódiu?
Kvalitná hudba. To je základ všetkého. A rusínsky temperament. Podľa mňa to diváci cítia, že je to to pravé, rusínske. A určite ešte najznámejšie rusínske pesničky. Vtedy spieva celé publikum s Vami a to si myslím, že majú diváci veľmi radi.
Ako by ste pár slovami vyjadrili význam tradičných rusínskych piesní?
Závisí aj od toho, o akých piesňach sa rozprávame. Sú piesne smutnejšie a veselšie. Pomalšie a rýchlejšie. Osobné, ľúbostné aj tragické. Je ich naozaj veľa. Ja mám osobne veľmi rada balady, ich príbehy a význam. Veľmi sa mi páčia obradové spevy, či už ide o svadobné piesne alebo chorovody. Nesú v sebe skryté významy, ktoré sú veľmi magické. Na prvý pohľad sa zdá, že sú niektoré piesne monotónne, dokonca sú aj také, ktoré sú spievané na jednom tóne. O to sú však textovo a obsahovo bohatšie. Naše piesne sú nádherné a myslím si, že aj keď veľa z nich poznáme, stále sa v starých výskumoch nachádzajú zabudnuté a pre nás nové.
Aké hodnoty rusínskej kultúry chýbajú v dnešnom svete? Od akých tradícií sa možno aj rodení Rusíni postupne vzďaľujú?
Myslím si, že nám všeobecne chýba nadhľad, porozumenie a rešpekt. To sú atribúty, ako v dnešnom svete môže prežiť nielen rusínska kultúra, ale všetci. Čo sa týka tradícií, vnímam to na sebe, že je mi ťažko vracať k práci ako takej. Nemám už toľko času, napríklad piecť chlieb alebo tradičné rusínske jedlá veľmi často, alebo vykonávať úplne všetky zvyky, ktoré sú spojené s Vianocami alebo Veľkou nocou. Priznám sa, že mi to aj vadí, lebo viem, že keď to prestanem robiť ja, nebudú to robiť ani moje deti, keďže to nebudú mať odkiaľ vedieť.
Zastúpenie Rusínov je vraj čoraz vyššie. Vracajú sa mladí opäť k tradíciám? Ako tento vývoj pozorujete vy?
Ja to vnímam veľmi pozitívne. Páči sa mi, keď sa na to pozriem z tej mojej hudobnej sféry, ako niektorí umelci veľmi štylizovane a s citom pristupujú k tradičným ľudovým piesňam a dávajú im nový šmrnc. A to je určite cesta, ako povzbudiť aj mladú generáciu zahltenú veľkým množstvom informácií a rôznymi hudobnými žánrami a ako ju stále motivovať k návratu k svojmu pôvodu. Mňa zaujal naposledy rusínsky raper Hektor. V živote by som nepovedala, že budem počúvať tento štýl hudby. Robí to dobre a rada si to vypočujem.
Ako vediete vy ako rodič svoje deti k rusínskym tradíciám?
Za mňa je to určite spevný a hudobný materiál. Veľa spievame, veľa hráme na hudobných nástrojoch a rozprávame sa o tradíciách, čítame si knihy. Moja 2-ročná dcéra si aj teraz v tomto jarnom období rada spieva rusínske koledy, ktoré ju veľmi zaujali.
Aké postavenie má aktuálne rusínsky jazyk v regiónoch ako Svidník, Medzilaborce či Humenné? Napĺňa podľa vás rusínčina ako voliteľný predmet svoj význam?
Tieto regióny vnímam ako veľmi silné rusínske regióny. Rusínsky jazyk je veľmi bohatý a stále sa vyvíja. To, že sa deti môžu učiť spisovnú rusínčinu a zdokonaľovať sa, a to pre mnohých v materinskom jazyku, mi príde ako veľmi dobrá investícia do budúcna. Ja sama nehovorím spisovnou rusínčinou, a aj keď sa ju učím ako samouk, tak si myslím, že by som to zvládala lepšie v detskom veku. Uvidíme, aké semienko sa zaseje v deťoch a aká úroda sa bude žať o pár rokov neskôr. Ja však verím, že to bude mať len pozitívne dopady. Veď, čím viac jazykov vieme, tým viac sa nám prepájajú svety, sme otvorenejší a viac chápeme aj iné kultúry.
