Vo veku 90 rokov zomrel v piatok (21. 3.) slovenský herec Štefan Kvietik. Pre TASR to potvrdila tlačová tajomníčka Slovenského národného divadla Izabela Pažítková.
Štefan Kvietik bol známy najmä z filmov a televíznych inscenácií z obdobia 60. až 80. rokov. Preslávil sa úlohami v snímkach ako Medená veža, Orlie pierko či Slnko v sieti.
Bol dlhoročným členom Činohry Slovenského národného divadla a patrí medzi významné osobnosti slovenskej kinematografie. Okrem herectva sa venoval aj politike – pôsobil ako poslanec NR SR. Jeho synom je známy moderátor a herec Artur Kvietik. 10. mája 2024 oslávil svoje 90. narodeniny.
Prvým Kvietikovým krokom k herectvu bolo ukončenie štúdia na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave v roku 1957. Kariéru odštartoval v Armádnom divadle v Martine. Od roku 1959 bol členom Slovenského národného divadla (SND), v ktorom nakoniec strávil polstoročie. Od roku 1984 pôsobil aj ako pedagóg na VŠMU. Na striebornom plátne sa prvý raz objavil v roku 1960 vo filme podľa knižného námetu Ladislava Mňačka – Smrť sa volá Engelchen a následne aj v kultovej komediálnej snímke Skalní v ofsajde. Výraznú filmovú rolu získal Kvietik v snímke Petra Solana Boxer a smrť (1962), kde stvárnil hlavnú postavu Jána Komínka. Príbeh vychádza z reálnych spomienok väzňa Tadeusza Borowského na boxerské zápasy v koncentračnom tábore.
O rok neskôr účinkoval v televíznom filme Geľo Sebechlebský. Rok 1964 mu priniesol hneď dve zaujímavé herecké príležitosti. Staršia generácia nezabudne na jeho baróna von Goldringa vo filme Sám vojak v poli (1964) v réžii Otta Haasa, ako aj obhajcu Kolára vo filme Prípad pre obhajcu. V roku 1965 Štefan Kvietik účinkoval vo vojnovej dráme Mŕtvi nespievajú, kde si zahral poručíka Jána Kľaka. Ďalej účinkoval v dráme podľa knižnej predlohy Mila Urbana Živý bič (1966). V tom istom roku ho Otakar Vávra obsadil do svojej Romance pro křídlovku, hral tiež v historickej snímke Paľa Bielika Majster kat.
Kritika Kvietika ocenila za úlohu v televíznom filme Martina Ťapáka s názvom Matka (1968). Svoj talent naplno predviedol aj v postave Pirina z Medenej veže (1970) v réžii Martina Hollého mladšieho. S Emíliou Vášáryovou si zahral vo filme Červené víno (1972) v réžii Andreja Lettricha. Film podľa románu Františka Hečka zachytáva sociálny zápas slovenskej vinohradníckej dediny na začiatku 20. storočia.
Dlhoročná kariéra
Bravúrne sa renomovaný herec zhostil postavy Sama Pichandu z Jakubiskovej filmovej epopeje Tisícročná včela (1983). Fascinujúca rodinná sága na motívy románu Petra Jaroša bola označená kritikou za divácky najúspešnejšiu v histórii domácej tvorby, a to aj vďaka majstrovstvu Štefana Kvietika, Jozefa Kronera, Michala Dočolomanského, ale i ďalších skvelých hercov. S Jakubiskom spolupracoval aj síce na menšej, ale výraznej úlohe v ďalšom filme Sedím na konári a je mi dobre (1989).
Posledný film, v ktorom herec účinkoval, bol Tábor padlých žien (1997). Zahral si v ňom spoločne s Jurajom Kukurom, Hanou Gregorovou, Jánom Mistríkom i Františkom Kovárom. Následne sa ešte objavil v seriáli Horská služba (1998). Až v roku 2007 spolupracoval ako rozprávač na vojnovej dráme Rozhovor s nepriateľom.
Štefan Kvietik bol aj výrazná divadelná osobnosť. Svoj talent uplatnil ako Figaro v Novom Figarovi od českého autora Vítězslava Nezvala, ako Stanley Kowalski v hre Električka zvaná Túžba (Tennessee Williams) alebo ako Nick v inscenácii Kto sa bojí Virginie Woolfovej? (Edward Albee). Ďalej stvárnil napríklad postavu Dona Rodriga v Cidovi od Pierra Corneilla, či kniežaťa Andreja Bolkonského v dramatizácii románu Leva Nikolajeviča Tolstého Vojna a mier. V rozhlase vytvoril vďaka svojmu príjemnému basbarytónovému hlasu množstvo charakterových, hrdinských a romantických postáv v hrách domácich a zahraničných autorov.
„Jednotlivé postavy ma obohacovali nielen po profesionálnej stránke, ale aj ako človeka. V možnosti prežiť toľko životov. Veď čo postava, to iný charakter, osud, životný príbeh. Robiť pre mňa akúkoľvek selekciu je veľmi ťažké, pretože každá z nich má svoje špecifiká, či už ide o námet, príbeh, prostredie, režijné a herecké obsadenie,“ povedal pre TASR pred necelým rokom Štefan Kvietik.
Po roku 1989 vstúpil do politiky. V rokoch 1990 až 1994 bol poslancom Slovenskej národnej rady (SNR). Pôsobil ako podpredseda Výboru SNR pre vzdelanie, vedu, kultúru a šport. Brilantné herecké majstrovstvo prinieslo Štefanovi Kvietikovi mnoho cien a ocenení. Prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič mu udelil v roku 2004 štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy v oblasti rozvoja kultúry a umenia. Do siene slávy vstúpil prostredníctvom udeľovania cien OTO za rok 2009. V roku 2013 sa stal laureátom ocenenia Identifikačný kód Slovenska a o rok neskôr si 9. marca prevzal v Španielskej sále Pražského hradu Európsku cenu Trebbia 2014 za celoživotné dielo.
Umelec je v poradí štvrtým slovenským hercom, ktorý má na Filmovom chodníku slávy pred Mestským divadlom P. O. Hviezdoslava v Bratislave žulovú dlaždicu s vlastným menom. V roku 2019 získal za svoj prínos slovenskému filmovému umeniu Cenu prezidenta Art Film Festivalu, udeľovanú za rozvoj filmového umenia v domácom i medzinárodnom kontexte. Svoje spomienky zvečnil so spisovateľom Jánom Čomajom v roku 2009 v knihe s názvom Štefan Kvietik.
Na úmrtie reagujú slovenskí predstavitelia
Na úmrtie slovenskej hereckej legendy reagovali aj slovenskí politici, mimo iných ministerka kultúry Martina Šimkovičová, prezident Peter Pellegrini či predseda vlády Robert Fico. „Jeho odkaz zostane navždy živý v našich srdciach a jeho diela budú inšpirovať ďalšie generácie,“ odkázala Šimkovičová. Pripomenula, že herec stvárnil počas svojej kariéry množstvo nezabudnuteľných postáv. Za svoj prínos slovenskej kinematografii získal viaceré ocenenia vrátane titulu zaslúžilý umelec v roku 1976 a štátneho vyznamenania Rad Ľudovíta Štúra II. triedy v roku 2004. V roku 2023 mu udelila Cenu ministerky kultúry za herecké majstrovstvo a rozvoj slovenského divadelného, filmového, televízneho a rozhlasového umenia.
Štefan Kvietik patril do zlatej generácie slovenských hereckých virtuózov, sledovanie ktorých bolo zážitkom. Patril medzi umelcov, ktorí milovali Slovensko a robili všetko pre to, aby politiku kultivovali. Napísal na sociálnej sieti premiér Robert Fico (Smer-SD). Zároveň si zaspomínal, ako sa s Kvietikom stretol osobne ako s poslancom za SNS, keď v roku 1992 prvýkrát vstúpil do budovy parlamentu. V laviciach parlamentu s ním podľa premiéra sedeli známi spisovatelia, Laco Ballek, významný predstaviteľ modernej slovenskej prózy či Peter Jaroš, autor generačného románu Tisícročná včela, v ktorom Kvietik exceloval popri ďalšom slovenskom hereckom velikánovi Jozefovi Kronerovi. „Títo skutoční umelci rozdávali umenie, lásku k Slovensku. Nevedeli, čo je to nenávisť a nezneužívali svoje známe tváre na burcovanie a rozdeľovanie,“ skonštatoval Fico.
„Napriek obrovskému hereckému kumštu bol jeho prínos pre slovenský národ omnoho širší. Nezanechal svoj odkaz len vo filmotékach, ale aj v našich dušiach,“ konštatuje Pellegrini. Herec nebol podľa neho žiadnou hviezdou sociálnych sietí, ale tvrdej práce a skutočného talentu sprevádzaného nadhľadom a napĺňaním svojich vlastných slov: „K hercovi neodmysliteľne patrí jedna veľká cnosť, skromnosť. Všetci velikáni, výrazné umelecké osobnosti si to uvedomujú. Čím väčší je herec, tým je normálnejší, pokornejší a skromnejší ako človek.“
