Mladá skúsená dog musherka Kristína Kapusňáková sa do kanadského Yukonu vybrala bez akýchkoľvek plánov, bývania či práce. Už ako pomocníčka si našla cestu k desiatkam husky, s ktorými dnes spolupracuje aj na celotýždňových výpravách na psích záprahoch. Bežne tu teploty klesajú na -40°C, takže o komforte ako takom nemôže byť reč. Tamojšej klíme a spôsobu životu sa dokázala prispôsobiť a momentálne žije v jednej miestnosti bez elektriny, internetu či tečúcej vody uprostred kanadských hôr.
Čo vás presvedčilo o tom, že psie záprahy sú pre vás to pravé? Čo vás k tomuto u nás nie práve rozšírenému športu priviedlo?
Na Yukone som skončila úplnou náhodou. V 23 rokoch som odišla po 2 rokoch na Islande do Kanady. Mala som pracovné víza na rok a celý svoj život v batohu. Nemala som žiadny plán, bývanie či robotu. Po mesiaci v Britskej Kolumbii som si za skoro posledné peniaze kúpila letenku do Whitehorse, hlavného mesta Yukonu.
Začala som pracovať najskôr na pozícii pomocníka. Starala som sa o psíky, kŕmenie, každodenné čistenie a prechádzky. Cez leto som sprevádzala ľudí v rámci trailových jázd na koňoch a v zime som začala sprevádzať na psích záprahoch. Na svoju prvú 7-dňovú expedíciu som išla už v decembri a to bol rozhodujúci moment, kedy som si povedala, že je to to pravé pre mňa. Nikdy nezabudnem na to, keď som prvýkrát viedla ľudí kempovať pri -30 °C. Od toho momentu som robila všetko pre to, aby som tam mohla zostať a nakoniec sa mi podarilo obdržať trvalý pobyt. Už je tomu vyše 7 rokov.
Ako si spomínate na vašu prvú jazdu? Čo vám z nej utkvelo v pamäti?
Moja prvá jazda bola veľmi vtipná. Šéfka mi pripravila tím psov, ktorých som ešte veľmi nepoznala a už vôbec som nepoznala traily v lokalite. Jediné, čo mi bolo povedané bolo: „Choď‘ a uč sa!“ Vôbec som to tam nepoznala a na to, čo ak sa stratím mi šéfka len odpovedala: „Je 10 hodín (ráno), ak sa nevrátiš do jednej, tak prídeme a niekde ťa nájdeme.“ Samozrejme, že som sa stratila (smiech). Najlepšie v zime ale bolo to, že aj keď som si nebola istá kam idem, tak som sa vždy vrátila po vlastných stopách.
Ako sa vám v Yukone žije?
Život je tu oveľa jednoduchší a menej uponáhľaný. Nemám elektrinu, tečúcu vodu ani internet. Všetko, čo potrebujem mám v malej chatke, ktorá má jednu miestnosť, kde je posteľ, piecka, polica na oblečenie, plynový sporák s 2 horákmi, mini stôl a polica na knihy. Trocha energie mám zo solárnych panelov, a to je viac než dosť na to, čo potrebujem, keďže nemám ani počítač, ani televízor. Možno toho nemám veľa a nemôžem sa pochváliť autom či domom, ale za to žijem na brehu jazera s parádnym výhľadom na hory a zaspávam pri polárnej žiare.
Ako vyzerá váš bežný pracovný deň? Môžeme hovoriť o akejsi pracovnej dobe?
Pracovný deň začína vždy o 8 ráno kŕmením. Máme 140 psíkov, takže ak ich kŕmim sama, tak väčšinou do hodiny to mám hotovo. Potom nasleduje príprava mäsa na ďalší deň. Denne psíky skonzumujú okolo 100 kg mäsa a 40 kg granúl. Poobede máme výpravy, poldňové aj celodenné. Taktiež robíme aj 3- alebo 4-dňové, prípadne 7- a 10-dňové. V tomto prípade pracovná doba neexistuje a som na nohách celý deň. Varím pre hostí raňajky a večere a počas dňa sme na saniach. Moja chatka je priamo pri psíkoch, takže pracovná doba mi nikdy nekončí.
Mnohí z nás by psie záprahy priradili čisto k zimným športom. Ako je to ale naozaj? Dá sa jazdiť aj mimo snežnej sezóny?
Počas leta a jesene trénujeme na štvorkolke. Musíme však byť veľmi obozretní a dávať pozor na teplotu. Keď je vonku veľmi teplo, tak nemôžeme ísť, alebo ideme veľmi skoro ráno, kým sa oteplí. Takisto chodíme von behať tzv. canicross, kde ma 1 alebo 2 psy ťahajú pomocou špeciálneho opasku (postroja), alebo na bicykli tzv. bikejoring.
Ako vyzerajú bežné tréningy? Čo zásadné si so psami musíte denne precvičovať?
Je to hlavne o disciplíne a vzájomnom rešpekte. Nekonečný proces sú verbálne smerové povely. Gee (dži) znamená vpravo, Ha znamená vľavo, čiže mojím hlasovým povelom poviem psom, ktorým smerom majú ísť, ale keďže sú to psy a majú svoj vlastný rozum, niekedy sa rozhodnú inak, preto je veľmi dôležité na tom pracovať a trénovať mladé psy so staršími.
Aká je hierarchia v záprahu? Kto vedie, kto nasleduje a kto je šéfom?
Šéfom som ja (smiech) a potom sú to lídri, prvé 2 psy v tíme, ktoré vedú celý záprah, lebo kam idú oni, tam ich budú všetci nasledovať. Je veľmi dôležité, aby sa tí dvaja vpredu vždy sústredili. Keď vidia veveričku, zajaca, losa či soba na chodníku, tak sa za nimi nerozbehnú medzi stromy dole kopcom, lebo keby chceli, tak ma potiahnu so všetkým. Veľakrát som v tých stromoch aj skončila.
Kedy máte svoj záprah plne pod kontrolou? Akých pravidiel sa ako dog musherka musíte držať?
Vždy musím mať záprah úplne pod kontrolou, aj keď nie vždy je to aj reálne. Pravidlo, ktorého sa všetci držíme, je: „Nikdy nepusti svoj tím!“ Husky sú tak sústredení na svoju robotu, že im je jedno, či niekto stojí na saniach, alebo nie. Keby spadnem a pustím sa saní, tak sa za mnou ani len neobzrú.
Čo by ste označili za najtvrdší oriešok, ktorému pri záprahoch čelíte?
Najtvrdším orieškom je spôsobilosť práce s ľuďmi v turizme. Je to z času na čas psychicky náročné, hlavne keď ľudí nezaujímajú psy, ani nič čo sa športu týka, ale prídu len preto, aby si psie záprahy odškrtli na zozname. Našťastie, väčšina ľudí taká nie je.
Ďalší tvrdý oriešok je počasie. Naše expedície nie sú podporované snehovým skútrom, takže som to len ja, ľudia, psy a všetko, čo potrebujeme v saniach. Čiže, ak napadne pol metra snehu za noc, tak sa s tým musíme popasovať, ďalej ak je veľmi veterno a vietor nafúka sneh aj vyše kolien, tak si musím obuť snežnice a preraziť trail.
Ako vyzerajú prípravy pred každou jazdou? Čo musíte zabezpečiť?
V prvom rade kontrolu všetkých saní. Na saniach je veľa lán, ktoré sa môžu ľahko pretrhnúť. Keď odchádzame na expedície, tak vždy skontrolujem lekárničku pre psov aj ľudí. Ďalej si beriem sekeru, malú ručnú pílku, ak je niekde padnutý strom, hocičo, čo mi pomôže založiť oheň, náhradné ponožky, rukavice, dostatok jedla pre ľudí aj psy a nabité GPS zariadenie, cez ktoré viem komunikovať v prípade núdze.
Psie záprahy môžeme vidieť aj za tmy, v snehových závejoch či mrazoch. V akých prípadoch však na jazdu nevyrazíte? Je to len o počasí?
Na jazdu sa môže ísť v každom počasí, je to viac-menej len o komforte. Nie každý sa cíti pohodlne pri teplotách, ktoré klesajú hlboko pod úroveň mrazu. Omrzliny na tvári sú potom úplne reálne, oči sa začnú lepiť dokopy, alebo dokonca aj chlpy v nose a človek si necíti prsty na rukách ani na nohách. Samozrejme, nemáme -40°C celú zimu, ale sú momenty, kedy takáto teplota pretrváva aj týždeň.
Čo sa týka psov, tak tí môžu ísť von bez problémov. Vždy im dávame zahrievaciu masáž, aby nemali stuhnuté svalstvo pri takýchto teplotách a musíme ich obliecť. Všetci nosia papučky na ochranu labiek a kabáty. Niektoré psy dokonca nosia aj tričká pod postrojom, ak majú krátku srsť.
Spomínate si na situáciu, v ktorej ste boli nútená núdzovo improvizovať? Čo sa dialo?
Núdzovo improvizovať som musela veľmi veľakrát. Človek totiž nikdy nevie, čo ho čaká za ďalšou zákrutou. Jeden okamih, ktorý mi najviac utkvel v pamäti, bol 2 zimy dozadu, keď som sa vracala späť z kempu so 6-člennou rodinou: ja, 6 ľudí a vyše 40 psov. Nasnežilo asi pol metra snehu a vietor ho navial cez celú trasu. Predierala som chodník pred psami asi 4 hodiny a keď som si myslela, že to najhoršie je za nami, tak sme skončili po kolená vo vode kvôli prepadu na jazere. To bolo jediný krát, kedy som vyronila slzu od zúfalstva a zavolala pomoc. Kolega prišiel na snehovom skútri a nakoniec sme to po 7 hodinách dobojovali (normálne tá trasa trvá asi 2 hodiny).
