Aj keď my ako Slováci radi nadávame, akí sme nekultúrni, sprostí a zlí, v mojich očiach takí nie sme. Práve naopak, myslím si, že sme milý a dobrý národ s menšími chybičkami. Ja to totiž porovnávam s Tureckom, aj keď je logicky ťažké porovnávať hrušky s jablkami.
Zrejme ste si už odo mňa prečítali nejaký ten článok, a ak náhodou nie, dovolím sa len pripomenúť. Viac ako polovicu života som prežila v zahraničí a posledných 8 rokov žijem v Turecku, konkrétne v Istanbule. Dnes vám porozprávam niečo o kultúrnych rozdieloch, ale takých, ktoré na internete nenájdete.
Po rokoch v zahraničí sa na Slovensko pozerám s ružovými okuliarmi, no jednu vec sa môžeme od Turkov učiť
A je to tak aj prirodzené. Slovensko vždy bolo a bude môj jediný domov, miesto, kde mám korene a moje srdce. Niekedy dostávam otázku, či Turecko považujem za svoj domov. Odpoveď je nie, skôr akúsi prechodnú stanicu. Tých staníc bolo v mojom živote viac, no paradoxne sa najdlhšie držím v tej na pohľad najhoršej. Ale Istanbul ako mesto zbožňujem, a to, že som stále tu, je hlavne zásluhou môjho manžela.
Čo ma ešte stále dokáže dosť rozčúliť sú také tie turistické bedekre, kde sú informácie tak z prelomu tisícročí – že Turecko je moslimská krajina, že ženy by si mali dávať pozor na to, čo si oblečú, alebo že Turci sa pri privítaní bozkávajú trikrát na líce a podobné hlúposti.
Na Slovensko však nedám dopustiť (aj keď občas si treba aj ponadávať), no príde mi úplne nechutné hanobiť vlastnú krajinu, zatiaľ čo naši starí otcovia bojovali za jej slobodu. Takisto nepochopím ani ženy, ktoré dokážu zmeniť vieru kvôli mužovi, respektíve prejsť na moslimskú vieru. Vídavam to aj tu v Turecku celkom často a v mojich očiach je to úplná zrada (na tému náboženstva vám porozprávam nabudúce).
Vážme si to, čo máme, nie je to samozrejmosť
Čo sa mi na Turkoch páči je ich národná hrdosť, niekedy až prílišná, no je to niečo, čo ich spája. Každý jeden Turek či Turkyňa, malý, hrbatý, nevzdelaný, starý alebo mladý – každý jeden si o sebe myslí, že je potomok slávnych sultánov a že Osmanská ríša zanedlho znova hrdo povstane. Pre nás je to v niektorých ohľadoch smiešne a trápne, ale ja si myslím, že by sme si mali brať príklad. Nie nejaký falošný slavienizmus a facebookové príspevky plné gramatických chýb, no skutočný pocit lásky k vlasti. Mali by sme si viac vážiť slobodu, ktorú máme, čistú vodu, vzduch, krásnu prírodu a mnoho iného.
Vzdelanie je najväčší rozdiel
Týmto by som uzavrela kultúrne rozdiely medzi Tureckom a Slovenskom. Hovorím teda o majorite v oboch krajinách, ale, samozrejme, nie všetko je čierno-biele. Slovensko je na tom o niekoľko levelov vyššie, hlavne čo sa týka inteligencie a vzdelania. Vďačíme za to najmä EÚ, modernizácii za posledných 20 rokov a možnostiam cestovať. Nech si hovorí, kto chce, čo chce. Myslím si, že napriek sťažnostiam sme vždy mali dobré školstvo.
Iste, stále je čo zlepšovať, no takí Turci majú také hrozné školstvo, ktoré v poslednej dobe tlačí hlavne na moslimskú radikalizáciu, že nič dobré z toho nemôže vyjsť. Máme možnosť sa učiť cudzie jazyky a skoro každý mladý človek na Slovensku ovláda minimálne anglický jazyk. V Turecku je angličtina stále luxus. Bežní Turci nemajú ani pas, a aj keby mali, nemajú dôvod cestovať. Majú bohatú kultúru, ktorá siaha tisícky rokov do minulosti, a ani tú dôkladne nepoznajú.
Mať vedomosti a vedieť ich efektívne využívať, neustále sa zdokonaľovať a posúvať je kľúčom k úspešnému životu. My na Slovensku sa to pomaly učíme, zatiaľ čo v Turecku potrebujú na pochopenie tejto podstaty ešte niekoľko desaťročí.
Som Slovenka z Istanbulu, ktorá stále miluje svoj rodný kraj
Som Slovenka, ktorá sa okrem toho, že 8 rokov žije v Turecku, venuje kreatívnemu písaniu. A aj keď polovicu svojho života žijem v zahraničí, Slovensko milujem. Žila som aj v Taliansku, Rakúsku či Holandsku, vďaka tomu poznám krásy a nerasti mnohých krajín. Niekedy však rada píšem o problémoch ľudských, takých, ktoré nás pohltia nech sme kdekoľvek. Mojím životom ma vždy sprevádzala aj móda a krása alebo práca v školstve či v turizme a presne to môžete vidieť aj v mojich textoch.
