Dnes ubehlo presne 67 rokov od zhotovenia „krvavej“ fotografie vodného pólistu Ervina Zádora. Na fotografii je zachytený Zádor vyliezajúci z bazéna, pričom mu z tržnej rany pod steká crčí krv. Ranu mu spôsobil jeho súper Valentin Prokopov, ktorý ho predtým udrel päsťou. To je dôvodom, prečo sa zápas medzi Maďarskom a Sovietskym zväzom na olympijských hrách v roku 1956, krátko po drastickom potlačení maďarskej revolúcie, v dejín športu nazýva ako Melbournský krvavý kúpeľ.
Vtedajšie hry v Melbourne sa síce označované za priateľské, avšak vnímali sa tak len navonok. V ich základoch dominovalo nepriateľstvo studenej vojny. Niekoľko týždňov predtým sovietske tanky brutálne rozdrvili maďarskú túžbu po slobode. Keď sa napokon v melbournskom bazéne stretli tvárou v tvár pólisti z oboch krajín, skrývané nepriateľstvo prudko vyrazilo na povrch.
Podľa maďarského hráča Gyorgy Karpatiho išlo o viac než iba šport, čo je dôsledkom vypätej situácie. Hráči nehrali len sami za seba, ale za celú svoju krajinu. Vedenie maďarského tímu pred zápasom vyzvalo hráčov, aby išli poraziť Sovietov, vyhrať zlatú medailu a potom nech každý z nich urobí, čo považuje za správne pre svoju vlastnú budúcnosť.
Čo tomu predchádzalo?
Budapeštianski študenti usporiadali 21. októbra 1956 pokojnú demonštráciu, ktorá prerástla v spontánny výbuch nevôle obyvateľstva proti autoritárskemu režimu. Požadovali koniec okupácie Sovietským zväzom a politických represií. Zvrhli sochy Stalina, obkľúčili štátny rozhlas a domáhali sa prečítania ich vyhlásení v éteri.
Počas večerných hodín sa pri budove rozhlasu ozvali prvé výstrely. O druhej hodine ráno vyrazili sovietske vojská do budapeštianskych ulíc. Na demonštrantov začala strieľať aj štátna tajná polícia.
Protest vyeskaloval v ozbrojenú revolúciu a našiel si podporovateľov po celej krajine. 30. októbra sa sovietske vojská umiestnené v Maďarsku začali sťahovať z hlavného mesta. Nikita Chruščov tajne prikázal prípravu násilného potlačenia revolúcie. Jej vodca Imre Nagy žiadal OSN o pomoc hneď po informovaní o novej aktivizácii Červenej armády. Nakoniec 1. novembra vyhlásil neutralitu Maďarska a vystúpenie z Varšavskej zmluvy.
Červená armáda zaútočila 4. novembra na Budapešť s ohromujúcou palebnou silou – stovkami tankov, tisíckami vojakov a leteckou podporou. Povstalci však nemali nádej na úspech. O tri dni neskôr na čelo kolaborantskej promoskevskej vlády dosadený János Kádar.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
