Manželia Nina a Dávid strávili celý rok na východe Afrike, kde žili život bez veľkých plánov, ale plný dobrodružstiev a výziev. Nakoniec ich to aj s ich psom Leom zavialo na exotickú Madeiru, ktorá je dovolenkovým rajom, no bežný pracovný život tu má aj svoje úskalia. Nechýbajú prudké zmeny počasia, sem-tam aj hlučné kravské stáda a, samozrejme, zdĺhavé cestovanie za prácou či nákupmi. S obmedzenými možnosťami sa im totiž podarilo nájsť len kamenný domček v dedinke, kde by ste márne hľadali aj obchod s potravinami. Ako však sami priznávajú, madeirský život je o niečo náročnejší, ale krásny.
Zo Zanzibaru ste si to namierili na exotickú Madeiru. Čo vás viedlo k tejto zmene? S akými cieľmi ste sa sem vybrali?
Madeira bola náš plán B, v prípade, že by sme mali na Zanzibare komplikácie, alebo by sme si život tam v nejakom momente rozmysleli. Tak sa aj stalo. Bolo totiž veľmi náročné a nákladné vybaviť v Afrike víza na dlhšiu dobu. Život tam sa nám páčil, hoci bol náročný, ale bol kúzelný a úplne iný. Vybrali sme sa sem len s cieľom otvorených možností a s láskou k ostrovnému slobodnému životu.
Čo by ste vypichli v porovnaní so Zanzibarom? Je Madeira lepším miestom pre život?
Často dostávame túto otázku a našou odpoveďou je to, že tieto dva životy sú neporovnateľné. Madeira je síce ostrov, ale patrí k Európe, čiže aj život tu tak funguje, ale v ostrovnom a pomalšom tempe. Zanzibar bol iný. Tam sa žilo pre daný okamih a plánovať si niečo do budúcna bolo skôr nereálne. Človek tak nevie, do akej situácie sa zobudí, čo bolo sčasti dobrodružstvo a zároveň najväčšia výzva našich životov. Doteraz sa nám o tom sníva a tie sny nás napĺňajú šťastím, pretože africkú energiu treba zažiť, nedá sa vysvetliť ani opísať.
Ako sa vám na Madeire podarilo zabývať?
Zabývať sa nám podarilo pomerne jednoducho, ale to vďaka ľuďom, ktorí sa stali našimi priateľmi a prišli sem dávno pred nami. Vedeli, ako to tu chodí a boli a aj stále sú ochotní nám pomôcť. Vďaka nim sme tu mali ten pomyselný „domov“ oveľa skôr, ako keby sme sa museli všetko učiť v novej krajine odznova a sami.
Vyskytli sa teda aj nejaké problémy?
Najväčšie problémy máme asi s naším domom, ktorý si prenajímame. Je kamenný, starý a je v ňom strašná zima. Ráno dokonca taká, že vidíme paru z úst, keď rozprávame. Bola to však zatiaľ jediná cenovo dostupná možnosť aj s malým pozemkom pre nášho psa Lea.
Ako vás prijali miestni? Bola tam tá pomyselná otvorená náruč?
Ťažko posúdiť, či ostrovania prijímajú nových obyvateľov s otvorenou náručou. Záleží to od toho, ako sa človek k domácim správa. Podľa toho si buď nájdete, alebo nenájdete cestu k životu na tomto ostrove.
Čo teda vravíte na miestnych ostrovanov? Určite majú svoje plusy aj mínusy. Ktoré vás najviac prekvapili?
Plus ostrovanom je ich vždy dobrá nálada, ale to sme tak trochu aj čakali, lebo ľudia zo slnečných krajín sú vždy viac vysmiati. Alebo to môže byť tým, že sa viac smejeme, preto sa nám aj zdá, že každý je dobre naladený. Na ich mínusy sme ešte neprišli, no možno pomalšie tempo v práci, ale s tým sa musíme naučiť žiť.
Môžeme hovoriť aj o akejsi miestnej komunite? Funguje tu súdržnosť a spolupatričnosť v rámci susedstva?
Miestna komunita určite funguje a najviac ju cítime s našimi priateľmi a v dedinke, kde žijú – na juhozápade ostrova. My ale bývame na konci sveta, úplne na západe ostrova, kde žije veľmi málinko ľudí. Najbližšie mesto (alebo skôr väčšia dedina) je Ponta do Pargo s obchodmi aj kaviarňami. 6 kilometrov odtiaľ sa nachádza dedinka Cabo, ktorá je známa turistickými trasami a vyhliadkou. A práve za odbočkou na túto vyhliadku sa nachádza ešte bočná ulička presne so 4 domami a v jednom z nich bývame my. Čo sa teda týka komunity a susedských vzťahov, tak ich v tomto prípade úplne nepociťujeme a ani sme nemali veľa príležitostí zoznámiť sa so susedmi. Niektorí sú ale veľmi milí. Máme suseda, ktorý nám dovolil parkovať pred jeho domom a tiež susedu, ktorá je pravá ruka majiteľky nášho domu. Vždy, keď niečo potrebujeme, tak sa obraciame práve na ňu.
Priblížite nám, ako sa vám tu po mesiacoch žije? Ako vyzerá váš domov?
Žije sa nám tu veľmi prijemne. Prišli sme v zimných mesiacoch, ale zimu sme pocítili až od februára. Je to naozaj ostrov večnej jari. Čo sa týka nášho domova, prvé momenty v ňom boli plné nadšenia. Dostavali sme Leovi plot, aby ho nepreskočil a nerobil po dedine rozruch. Za domom máme vychýrenú vyhliadku Boa Morte. Je to krásna a veľmi pokojná oblasť plná kráv a levád, rastú tu pomaranče aj monstery, no možno by sme niekedy čakali viac ticha. Často počuť nielen kravy, ale víkendovú náladu nám dokáže narušiť aj sused nad nami. Ten prakticky každú sobotu organizuje technopárty.
Mínusom ostrova je určite počasie. Kým sa dole opaľujeme, tak vieme, že keď prídeme o 25 minút domov, tak nás určite čaká hmla alebo dážď a teplotný rozdiel okolo 12 stupňov. Je to fascinujúce, pretože ráno sa vždy obliekame tak, že síce opúšťame zimu, hmlu a dážď, ale v ruksaku máme plavky a osušku, lebo vieme, že na juhu bude leto.
A čo taký bežný pracovný život? Určite je o niečom inom ako len týždňová dovolenka. Dokáže teda aj takýto exotický raj vystresovať?
Väčšinu času trávime na juhozápade ostrova, kam chodíme aj do práce, posilňovne a do obchodov. Čiže denne sa podstatne veľa nacestujeme, všetko je vzdialené minimálne polhodinu cesty. V našej dedinke teda nie je ani žiaden obchod, najbližší máme cca 6 kilometrov od domu.
Pokiaľ ide o stres, tak ten sme skôr pocítili z neistoty ako z Madeiry. A to z toho dôvodu, že po roku v Afrike sme sa pustili do niečoho nového a neznámeho, ale mali sme obrovské šťastie na priateľov.
Stihli ste už zažiť nejaké nečakané a prekvapivé momenty, ktoré vám zaiste ostanú v pamäti?
Prekvapivé momenty sa spájajú s počasím. Neverila som, že je možné behom 5 minút zhorieť na slnku, minimálne 3-krát zmoknúť a zároveň si ešte aj obliecť zimnú bundu. Na Madeire sa dá prakticky vybrať v akom ročnom období a nadmorskej výške chcete žiť.
Okrem iného sú aj chute Madeiry veľkým lákadlom pre cudzincov. Ktoré lokálne ingrediencie a jedlá ste si zamilovali?
Asi najviac nám chutí lokálna espetada, a teda hovädzie na paličke. Pripomína nám to Afriku. Tam sa to volalo miškaki. Okrem toho aj ryby sú tu vážne delikatesa. V madeirských obchodoch si ale môžeme nakúpiť aj mnohé stredoeurópske potraviny, takže sme si nemuseli zvykať na úplne odlišnú kuchyňu. Manžel je navyše kuchár, takže dokáže navariť zo všetkého. Zo slovenských jedál nám tu ale asi najviac chýba segedínsky guláš, keďže tu nezoženieme kvasenú kapustu. Ak nám však prídu na chuť zemiakové lokše s pečenou kačicou, tak ich bez problémov kúpime v madeirskom obchode.
