Za každým človekom sa ukrýva jedinečný príbeh – a ten platí aj pre postavy, ktorých meno dnes evokuje hrôzu. Adolf Hitler, považovaný za zosobnenie zla 20. storočia, mal napriek tomu ľudskú minulosť. Bol raz len malým chlapcom, ktorý pociťoval silné citové puto k svojej matke. Klara Hitlerová, žena skromného pôvodu a hlbokej viery, bola ústrednou postavou jeho raného života.
Klara sa narodila 12. augusta 1860 v dedine Spital, ktorá patrila vtedy pod Rakúsko-Uhorsko. Vyrastala v prostredí poznačenom jednoduchosťou a tradičnými hodnotami.
Už ako tínedžerka sa zamestnala ako pomocnica v dome svojho vzdialeného príbuzného Aloisa Hitlera – muža, ktorý sa neskôr stal jej manželom. Ich vzťah bol nevyvážený, poznačený značným vekovým rozdielom i tvrdým, autoritatívnym vystupovaním Aloisa. Napriek tomu Klara zotrvávala v úlohe poslušnej manželky a matky, oddanej rodine a domácim povinnostiam. Informuje Báječná žena.
Rodinný život však nebol pokojný ani šťastný. Zo šiestich detí, ktoré Klara porodila, sa iba dve dožili dospelosti – Adolf a jeho sestra Paula. Zvyšné deti zomreli v ranom veku, čo matku hlboko zasiahlo. V dôsledku týchto strát sa ešte silnejšie pripútala k Adolfovi, ktorý sa stal stredobodom jej sveta.
V domácnosti, kde otec predstavoval tvrdosť a disciplínu, bola Klara jediným zdrojom nehy a pochopenia. O jej láskavosti a vľúdnosti svedčia aj dobové spomienky, najmä opis židovského lekára Eduarda Blocha, ktorý ju vnímal ako obzvlášť jemnú a citlivú osobnosť.
Alois Hitler bol známy svojou nekompromisnosťou a častým fyzickým trestaním detí.
Klara sa pokúšala Adolfa chrániť, ale jej možnosti boli obmedzené, a tak jej ochrana mala predovšetkým tichú, pasívnu formu. Po manželovej smrti v roku 1903 sa vzťah medzi ňou a synom ešte viac prehĺbil. Ostali na seba odkázaní – ona ako vdova, on ako citovo zraniteľný mladík.
V roku 1907 však prišla ďalšia rana osudu. Klare diagnostikovali rakovinu prsníka.
Choroba postupovala rýchlo a bolestivo. Adolf, v tom čase osemnásťročný, stál po jej boku až do posledných dní. Jej smrť ho zasiahla až do hĺbky duše a zostala pre neho nezabudnuteľnou traumou. Sám neskôr tvrdil, že strata matky mu spôsobila neznesiteľné vnútorné prázdno. V autobiografickej knihe Mein Kampf síce vyjadruje vďačnosť za životné skúšky, ktoré podľa neho posilnili jeho charakter, ale zároveň priznáva, že matkina smrť ho vytrhla zo sveta bezpečia a citového zázemia.
Niektorí odborníci sa domnievajú, že práve vzťah s matkou a konfliktný vzťah s otcom mohli zanechať trvalé stopy v jeho psychike. Psychologické teórie, ako napríklad Oidipovský komplex, hovoria o synovom hlbokom citovom spojení s matkou a vnímaní otca ako hrozby či rivala. Táto dynamika mohla prispieť k formovaniu jeho neskorších postojov, správania a hodnotového sveta.
Po Klarinej smrti sa Adolf ocitol v hlbokej existenčnej i emocionálnej kríze.
Jeho pokusy o štúdium umenia vo Viedni zlyhali – dvakrát neúspešne absolvoval prijímacie konania na výtvarnú akadémiu. Bez domova a bez životného smerovania sa ocitol na periférii spoločnosti, prežíval v chudobe, prechodne býval v útulkoch a snažil sa prežiť predajom vlastných kresieb. Toto obdobie izolácie a beznádeje bolo kľúčové pre vývoj jeho osobnosti. Nahromadené pocity hnevu, zlyhania a poníženia sa začali premieňať na presvedčenie o vlastnej výnimočnosti a poslaní.
V tomto období začína formovať svoju ideológiu.
V multietnickej Viedni sa stretáva s antisemitizmom a začína prijímať myšlienky o nadradenosti germánskej rasy. Vníma chaos, ktorý ho obklopuje, a začína hľadať silu v autorite a jednoduchých riešeniach. Vzniká v ňom presvedčenie, že len silný vodca môže priniesť poriadok do rozvráteného sveta.
Smrť jeho matky tak nepredstavovala len osobnú tragédiu, ale aj psychologický bod zlomu. Bola začiatkom dlhého, postupného procesu radikalizácie, ktorý napokon vyústil do historických udalostí s tragickým dosahom. V jej odchode možno nájsť zrod nielen vnútornej prázdnoty, ale aj ideologického fanatizmu, ktorý neskôr zmenil chod svetových dejín.
