Ján Lašák sa od detstva venoval hokeju s veľkým nadšením. Nešlo mu o to, aby sa stal profesionálnym športovcom, hokej bol preňho predovšetkým záľubou a srdcovou záležitosťou.
Svoj úspech si musel tvrdo vydrieť, no všetky obete, ktoré priniesol, bral ako prirodzenú súčasť života. Keď dnes niekto poznamená, že kvôli náročným tréningom a skorému vstávaniu prišiel o detstvo, len sa pousmeje a tvrdí, že nemohol prežiť krajšie roky, než aké zažil, uviedol v rozhovore pre Športnet.
Ako dieťa bol veľmi živý a aktívny. Spomína, že bol vždy tam, kde sa niečo dialo – či už išlo o poznámky v škole, alebo pochvaly. Rodičia mu niekedy pohrozili, že ho nepustia na tréning, čo pre neho znamenalo veľké trápenie, no nikdy to naozaj neurobili. Rovnako ako jeho rovesníci, trávil čas rôznymi hrami na dvore, liezol po stavbách a hrával futbal od rána do večera.
Dôležitou školou života bol pre neho práve dvor, kde sa učil zvládať úspechy aj neúspechy, férovosť aj nespravodlivosť. Rodina ho v jeho snahe vždy podporovala – otec mu opravoval výstroj, sestra sa musela prispôsobiť jeho športovým povinnostiam a často mu uľahčovala cestu. Veľký vplyv naňho mala aj prvá láska, ktorú spoznal približne v pätnástich rokoch.
Za svoj úspech vďačí nielen tvrdej práci, ale aj tomu, že bol otvorený kritike a ochotný vystúpiť zo svojej komfortnej zóny. Od malička sníval o veľkých víťazstvách, najmä o zlatej medaile, a tieto sny ho poháňali vpred. Verí, že práve snívanie je dôležitým motorom pre každého športovca.
Napriek náročnému režimu počas dospievania vníma toto obdobie ako bezstarostné. Každý deň začínal skorým vstávaním, tréningom, školou a ďalšími tréningami, pričom domov sa vracal až večer. Na školu mu veľa času nezostávalo, no vždy sa nejako vedel vynájsť.
V roku 1999 získal na juniorských majstrovstvách sveta bronz, čo mu otvorilo cestu do NHL, kde si ho vybral tím Nashville Predators. V najlepšej lige sveta však výraznejšie nezasiahol, sám priznáva, že nebol dostatočne pripravený na život v Amerike a často sa ľutoval, čo považuje za typickú slovenskú vlastnosť. Pobyt v zahraničí ho však naučil vyhrávať aj prehrávať a posilnil jeho odhodlanie.
Po zisku zlatej medaily na majstrovstvách sveta v roku 2002 mal osem rokov len týždeň dovolenky ročne, čo sa podpísalo na jeho vyčerpaní a strate motivácie. Postupne vyhorel a prepadol pochybnostiam, no vďaka pomoci psychologičky a odborníčky na dýchanie sa dokázal postaviť na nohy a pokračovať v kariére až do roku 2017. Dnes sa venuje výchove mladých brankárov, vedie projekt na podporu talentov a spolupracuje s ďalšími trénermi.
V osobnom živote prešiel viacerými zmenami. Prvú manželku Andreu, s ktorou má dve deti, spoznal ešte počas svojej športovej kariéry. Aj keď sa ich cesty rozišli, zostali v priateľskom kontakte, uviedol čas.sk. Neskôr si založil rodinu s dizajnérkou Romanou, s ktorou má ďalšie dve deti. Romana ocenila jeho podporu počas tehotenstva a pôrodu.
Dnes si Ján Lašák najviac cení chvíle strávené s deťmi. Najväčšiu radosť mu robia ranné momenty, keď ho jeho syn privíta s úsmevom, a rovnako je nadšený aj z dcéry Emily, ktorú opisuje ako jemné a pokojné dievčatko.
