Životný príbeh rodičov herca Milana Kňažka pripomína romantické romány, kde láska prekoná aj tie najväčšie prekážky. Osud ich spočiatku rozdelil, no napokon sa k sebe vrátili, akoby si ich srdcia nikdy neprestali pamätať jedno druhé. Ich spoločná cesta bola plná dramatických zvratov a rozhodnutí, ktoré by pokojne mohli byť námetom na filmový scenár.
Milan Kňažko sa narodil krátko po skončení druhej svetovej vojny v malebnej dedinke Plachtince, ktorá je rozdelená do troch častí – Dolné, Stredné a Horné. Tieto miesta ležia blízko maďarských hraníc a sú známe tým, že dali svetu viacerých významných hercov.
V Dolných Plachtinciach prišli na svet Štefan Kvietik a Ctibor Filčík, v Stredných Július Pántik a práve v Horných sa narodil Milan. S úsmevom konštatuje, že akoby po roku 1945 umelecká štafeta v tejto oblasti zhasla, pretože od tej doby sa už tamojšie rodiny nevydali týmto smerom. Informuje ŽIVOT.
Dieťa, ktoré malo byť dievčaťom
Rodičia Milana dúfali, že po dvoch synoch sa im konečne narodí dievča. Mama si dokonca pripravila ružovú výbavičku, no ultrazvuky ani moderné diagnostiky v tom čase neexistovali. Keď sa v roku 1945 opäť narodil chlapec, sklamanie nahradila láska. Ako najmladší z troch bratov to Milan nemal ľahké.
V rodinnom systéme príkazov a úloh bol často tým posledným v reťazci, na ktorého padla zodpovednosť, keď sa niečo nevydarilo. Aby si získal rešpekt, často reagoval prudko, no s bratmi si napriek všetkému udržiavali silné puto.
V detských rokoch sa Milanovi veľkou oporou stal jeho starý otec. Ten ho učil o prírode, rozprával mu rozprávky a spoločne trávili čas na prechádzkach. Práve vďaka nemu sa malý Milan naučil čítať už ako päťročný. A to dokonca nie obyčajné písmo, ale švabach, ktorým boli tlačené evanjelické knihy. Keďže dedkov zrak slabol, vnuk mu čítal nahlas, čím si osvojil schopnosti, ktoré neskôr ocenil najmä pri nástupe do školy v Bratislave.
Temné roky bez otca
Šťastné chvíle však netrvali dlho. V roku 1950, krátko po presťahovaní do Bratislavy, bol Milanov otec zatknutý a neskôr odsúdený v rámci vykonštruovaných politických procesov.
„Rok nato, ako sme sa presťahovali do Bratislavy v roku 1950, bol môj otec uväznený ako politický väzeň. Patrilo to do galérie politických procesov 50. rokov za rozvracanie socialistického zriadenia, čo bol totálny nezmysel. Prvýkrát ho rehabilitovali v roku 1968, keď sme sa snažili vybudovať socializmus s ľudskou tvárou. Teda my nie, ale oni. A potom už v roku 1989 ho plne rehabilitovali. Bol to hnusný politický proces a bol v tom absolútne nevinne,“ hovorí Milan Kňažko.
Obvinenia z rozvracania socialistického zriadenia boli absurdné, no napriek tomu mu hrozil trest smrti. Vyšetrovatelia ho nútili k priznaniam s prísľubmi nižších trestov. Výsledkom bolo 14,5-ročné väzenie, z ktorého si odsedel takmer osem rokov, vrátane 28 mesiacov v samoväzbe.
„Otec bol 28 mesiacov vo vyšetrovacej samoväzbe. Začalo sa to tým, že mu predostreli nejaký nezmysel, ktorého sa akože dopustil, a povedali mu, že to je na trest smrti, ale v prípade, že sa prizná k nejakým bodom obžaloby, dostane ‚len‘ doživotie. Potom znovu prišli po pár mesiacoch a povedali, že keď sa ešte prizná k ďalším veciam, bude to len na 25 rokov. Skrátim to, takto ho spracovávali tých 28 mesiacov samoväzby na 14,5 roka a z toho si odsedel skoro osem rokov,“ spomína.
V čase otcovej neprítomnosti bola Milanova mama nútená odísť s deťmi späť na stredné Slovensko.
Vystavení nestabilným podmienkam, žili v rôznych dedinách, kde Milan s bratmi chodili do školy. Otec sa vrátil až po rokoch, keď mal Milan za sebou šiestu triedu. Jeho návrat však nebol len fyzickým stretnutím – bol to návrat človeka, ktorého deti takmer nespoznávali. Bolo potrebné nanovo budovať vzťahy, no podarilo sa im to.
Mama ako pevný bod
V období detstva aj dospievania bola Milanovi najväčšou oporou mama. Na jej láskavosť a citlivosť spomína ako na výnimočný dar. Napriek tomu, že nemala akademické vzdelanie, disponovala prirodzenou inteligenciou a veľkou emocionálnou vnímavosťou. Vedela rozpoznať, kedy stáť na strane spravodlivosti, a bola pre neho stabilným pilierom nielen v detstve, ale aj v dospelosti.
Keď sa otec po rokoch vrátil z väzenia, snažil sa vynahradiť čas, ktorý s deťmi zameškal.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
