Bývalý hokejový reprezentant a majster sveta z Göteborgu 2002 Ján Lašák (46) prežíva ťažké chvíle. V exkluzívnom rozhovore pre Nový Čas sa emotívne vyjadril k plánovanej výstavbe prečerpávacej vodnej elektrárne Málinec. Tá sa ho priamo dotýka – v lokalite má chalupu, pôdu po starých rodičoch a hlavne vzťah k miestu, ktoré považuje za domov.
Podľa neho môže tento miliardový projekt vážne ohroziť pitnú vodu pre desaťtisíce ľudí a ešte viac – podkopáva dôveru obyvateľov v spravodlivé rozhodovanie. Lašák otvorene kritizuje spôsob, akým bolo podpísané memorandum, aj fakt, že verejnosť zostala v nevedomosti.
„Fakt som smutný…“
Na otázku, ako prijal informáciu o dohode medzi obcami a ministerstvom, odpovedal úprimne: „Ani nie tak veľa emócií, ako skôr to, že som smutný. Fakt smutný! Že sa rozhodujeme takýmto spôsobom… Je mi to ľúto, nakoľko do toho vidím viac ako obyčajní ľudia. Podpísalo sa memorandum s obcami, ktoré s tým absolútne nemajú nič spoločné, a to je úplne bizarné!“
Ostro kritizoval aj postup niektorých starostov, ktorí podľa neho konali poza chrbát poslancov: „Je to smiešne a nechápem. Ľudia na určitých pozíciách by mali byť správni lídri a osobnosti, ale vidím, že to tak nefunguje. Bohužiaľ.“
Kompenzácie? Nejde o peniaze, ale o vodu
Zatiaľ čo štát argumentuje štedrými finančnými kompenzáciami, Lašák hovorí jasne: „Nie sú to žiadni uškriekaní aktivisti. Sú to inteligentní ľudia, ktorí sa teraz po nociach vzdelávajú, lebo chcú zachrániť pitnú vodu pre 70-tisíc ľudí. To je najväčšia priorita. Tu nejde o moju chalupu alebo o ich chalupu…“
Spochybňuje tiež samotný základ projektu. Doteraz podľa neho nikto nepredložil štúdiu dokazujúcu, že kvalita vody zostane zachovaná: „Neukázali ani fungujúci príklad zo sveta, kde by PVE, hoc aj menšia, bola postavená na zdroji pitnej vody… a my ideme stavať 4. najväčšiu PVE na svete?!“
„Vodu máme požičanú od našich detí“
Lašák sa nebojí pomenovať aj ďalšie obavy. „Bojím sa, že by sa mohlo aj toto udiať,“ povedal na margo špekulácií o čínskom investorovi. „To, že to niekto vyvrátil, neznamená, že sa to neudeje. Tá pitná voda nie je naša. My ju máme požičanú od našich detí a našich vnúčat a mali by sme sa k nej tak správať.“ Verí, že krajina potrebuje lídrov, ktorých bude cítiť: „Veľmi si prajem, aby sa do rozhodujúcich funkcií dostali skutoční lídri, ktorí, keď sa postavia pred ľudí, tak bude z nich cítiť osobnosť.“
Tarabovi odkazy neposiela, Slovákom však áno
„Nemám mu prečo posielať odkazy. Chcem poslať odkaz ľuďom na Slovensku – vykašlime sa na politické tričká, tu ide o pitnú vodu a našu krajinu!,“ zdôrazňuje Lašák. Z regiónu cíti neistotu a frustráciu. „Keby proste niekto prišiel a zobral im niečo len tak, ako sa to na začiatku plánovalo, asi by viacero ľudí rezignovalo na túto krajinu. A toto sa deje v roku 2025?“ pýta sa rétoricky.
„Strácam ilúzie…“
Na záver znie jeho hlas čoraz unavenejšie, no stále odhodlane: „Nechcem! Nikdy v živote som nepochyboval, že budem žiť na Slovensku. Mám rád túto krajinu a aj moja práca je založená na tom, že chcem pracovať pre túto krajinu. Ale pomaly strácam ilúzie.“ Politiku ako cestu však odmieta: „Ja mám veľké emócie a v debatách by som sa asi neudržal. Títo ľudia majú tvrdé školenia, ako sa majú správať a reagovať… Nateraz to preto pre mňa nie je téma.“
