Herec Ivan Romančík patrí dnes medzi vážených bardov slovenského divadla. Kedysi však žil život plný chaosu, kde nechýbali alkohol, ženy, väzenie alebo aj samovražedné myšlienky. Vyhnal démonov minulosti a zachránila ho láska. Dnes hovorí o temných kapitolách života bez prikrášlenia. Navyše s pokorou, humorom a vďakou.
Hoci sa narodil do rodiny známeho herca Ela Romančíka, jeho detstvo bolo plné bolesti a zanedbania. Vyrastal v Martine so starými rodičmi za krčmou, ktorú im neskôr zobrali komunisti. Starali sa oňho, no ich sily nestačili.
„Mama mala ťažký úraz, ktorý si sama privodila a viac nebola, ako bola. Vychovávali nás starí rodičia, takmer v krčme,“ povedal herec v rozhovore pre Život. Otec ich so sestrou opustil, keď mal len dva roky, a mama sa topila v alkohole.
„Otec prišiel ako slávny herec do Martina raz za čas. Prešiel sa s nami po meste a potom znova odišiel,“ priblížil Romančík. Napriek všetkému však otcovi na smrteľnej posteli odpustil.
Rebel s povesťou sukničkára
Na VŠMU stretol Jara Filipa. Obaja sa preslávili ako nenapraviteľní zvodcovia. Vtipkoval, že keď po Martine prešla tehotná žena, ľudia sa ich pýtali, či je to ich práca.
„Naháňanie sukní, to mi išlo. Jaro Filip v Trnave a ja v Martine sme mali ‚výbornú povesť‘. Keď prechádzala mladá tehotná žena po meste, ľudia sa nás pýtali, či zase… My sme sa len bránili, že sme ju v živote nevideli,“ povedal pre zenskyweb.sk.
Rád sa predvádzal a raz sa mu to stalo osudným. Kvôli červenej zástave skončil na deväť mesiacov vo väzení. A to rovno v cele s vrahmi. Po prepustení mu zakázali účinkovať, skončil ako poštár a potom absolvoval PTP vojenskú službu.
„Nad nami bola červená zástava, vyliezol som na stožiar, zvesil som ju dole, dal som ju pod lavičku a bavili sme sa ďalej. Potom prišli policajti, dali nás všetkých do auta a dodnes vidím, ako tí moji spolužiaci kričia – to on!“ zaspomínal si na incident v relácii Portrét na TA3.
Pomoc z nečakaných strán a nová šanca
Hoci sa k nemu mnohí otočili chrbtom, ozvali sa skutoční priatelia – Julo Satinský a Ivan Mistrík. Pomohli mu prežiť, kým ho po zásahu z najvyšších miest prijali do divadla v Martine.
„Našli sa však aj dobrí ľudia, či už Julko Satinský, alebo Ivan Mistrík. Prišli za mnou, či niečo nepotrebujem. Dali by mi poslednú košeľu. S láskou na nich spomínam,“ prezradil.
Hladoval, hral za minimálny plat a žil na kúsku chleba. „Keď som išiel hrať trojhodinové predstavenie, od susedky som si vypýtal kus chleba, aby som to nejako zvládol,“ zaspomínal na obdobie, keď mal existenčné problémy. Vtedy ani meno známeho otca mu nijako nepomohlo.
Láska, ktorá mu zachránila dušu
V tom čase stretol svoju životnú lásku, herečku Oľgu Solárovú. „Podala mi ruku, predstavila sa mi a už som bol zaľúbený, vedel som, že na celý život,“ uviedol herec.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
