Diskusia o článku 5 Severoatlantickej zmluvy, ktorý je základom kolektívnej obrany NATO, trvá už od samotného vzniku aliancie v roku 1949 a dodnes je plná nejasností a mylných predstáv.
Už v roku 1949 sa v americkom Senáte objavila hypotetická otázka: „Ak by Rusko napadlo Nórsko, stačilo by odoslať 10 galónov uhoľného oleja na splnenie povinnosti USA podľa článku 5?“ Samozrejme, odpoveď bola, že nie – ale tento príklad ilustruje, ako už od začiatku panovali pochybnosti o tom, do akej miery článok 5 zaväzuje Spojené štáty zasiahnuť v prípade útoku na členský štát.
Článok 5 oficiálne stanovuje, že „útok na jedného člena sa považuje za útok na všetkých členov aliancie“. Menej citovanou časťou je však formulácia, že každý štát sa zaväzuje podniknúť „také opatrenia, aké považuje za potrebné, vrátane použitia ozbrojených síl“. To znamená, že členské krajiny nie sú automaticky viazané vyslať vojenské jednotky – len reagovať spôsobom, ktorý považujú za vhodný. Informuje portál Sky News.
Táto nejednoznačnosť bola zámerná, pretože USA zo začiatku váhali nad svojou mierou zapojenia v európskej obrane. Vtedajší minister zahraničia Dean Acheson preto zdôraznil, že aktivácia článku 5 „automaticky neznamená, že USA by vstúpili do vojny,“ ale že rozhodnutie o vojne musí vždy prijať Kongres v súlade s ústavou.
Článok 5 v praxi
Za viac ako 70 rokov bol článok 5 aktivovaný len raz – po teroristických útokoch na USA 11. septembra 2001. Napriek tomu, že Spojené kráľovstvo a niektoré ďalšie krajiny rýchlo nasadili sily do vojenskej kampane v Afganistane, reakcie členských štátov sa líšili podľa vnútorných politických procesov a nálad verejnosti. Napríklad Nemecko vyslalo 3 900 vojakov až po schválení Bundestagom, zatiaľ čo Španielsko nikdy nezískalo parlamentný súhlas na nasadenie síl.
Mnohé konflikty v uplynulých desaťročiach však prebehli bez vyhlásenia článku 5, čo ukazuje, že kolektívna obrana sa nemusí prejaviť dramatickým vojenským zapojením.
Po skončení Studenej vojny sa dokonca spochybňovala ďalšia relevancia článku 5, keďže Západ zvíťazil a hrozby sa zdali menšie. Dnes, v čase narastajúcich geopolitických napätí, však článok 5 zostáva dôležitým odstrašujúcim prvkom, hoci niektorí spojenci môžu reagovať skôr symbolicky než ozbrojene.
V súčasnom kontexte sa tento článok spomína aj v súvislosti s Ukrajinou. Tá však nie je členom NATO, takže na ňu sa kolektívna obrana podľa článku 5 nevzťahuje. Prezident Volodymyr Zelenskyj však opakovane vyzýval NATO, aby Ukrajinu prijalo do aliancie, čím vyvolal obavy, že by sa článok 5 mohol spustiť a NATO by bolo nútené vyslať vojakov priamo na front. Podobné obavy sa objavili aj po návrhu francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona vyslať francúzske jednotky na Ukrajinu. Niektorí tvrdili, že ak by francúzski vojaci boli zabití, mohlo by to automaticky spustiť kolektívnu obranu podľa článku 5 – hoci tento sa týka výlučne ochrany územia členských štátov, nie vojakov samotných.
Podľa amerického senátora Marka Warnera by dokonca kybernetické útoky Ruska na Ukrajinu mohli spôsobiť škody v susedných členských krajinách NATO, čo by mohlo vyústiť až do aktivácie článku 5. Podobne znepokojenie vyvolalo ostreľovanie Záporožskej jadrovej elektrárne – keby došlo k úniku radiácie zasahujúcej územie NATO, musela by aliancia rozhodnúť o reakcii.
Nejednoznačnosť ako poistka
Článok 5 NATO je kľúčovou, no zároveň zámerne nejednoznačnou súčasťou zmluvy, ktorá umožňuje členom zvoliť si formu reakcie na útok na spojenca. Táto nejasnosť vznikla v dôsledku historických obáv USA z nadmerného zapojenia do európskych konfliktov. V kontexte súčasného rusko-ukrajinského konfliktu zostáva článok 5 silným symbolom kolektívnej obrany, ktorý môže v prípade rozšírenia vojny na územie členských štátov NATO viesť k priamemu zapojeniu aliancie.
