Keira Alexandra Kronvold porodila svoju dcérku Zammi 7. novembra 2024 skoro ráno. Pôvodne jej sociálne úrady dovolili stráviť s bábätkom iba hodinu. Vďaka prosbe pôrodnej asistentky jej napokon povolili o čosi viac. Keira si chcela tú chvíľu zapamätať navždy: „Chcem si ju sama prijať na ruky. Chcem odtlačky ručičiek a nožičiek,“ povedala tesne pred pôrodom.
Zatiaľ čo držala malú Zammi a dojčila ju, cítila len pokoj a nekonečnú lásku. „Ten pocit sa nedá opísať. Bola to čistá radosť,“ spomína. No radosť netrvala dlho. Po hodine ju začali pripravovať na odovzdanie dcéry. Píše o tom The Guardian.
Keira si pamätá každý detail. Obalila dcéru do deky, pribalila jej fľašku, oblečenie, plienku. „Musela som sa uistiť, že jej slzy nedopadnú na líce,“ hovorí so zlomeným hlasom.
Zammi odovzdala žene, ktorá si ju prišla prevziať. „Sľúbila som jej, že ju dostanem späť. Že jej budem každý týždeň posielať kvety,“ dodáva.
Test, ktorý môže rozbiť rodinu
Keira nie je jediná žena z Grónska, ktorej deti boli odobraté na základe testov tzv. rodičovskej spôsobilosti (FKU). Tento systém bol dlhodobo kritizovaný ako nevhodný pre Inuitov a iné menšiny.
Psychológ Isak C. Nellemann, ktorý testy kedysi vykonával, tvrdí, že samotný grónsky pôvod je často dôvodom na podozrenie zo strany úradov. Otázky v testoch – ako napríklad „Z čoho je sklo?“ alebo „Ako sa volá slávne schodisko v Ríme?“ – podľa neho neodzrkadľujú schopnosť byť dobrým rodičom. „Je to ako nástroj fašizmu. Určuje, kto je ‚skutočný človek‘,“ dodáva.
Keira, ktorej prvým jazykom je kalaallisut (západná grónčina), testy vypĺňala bez prekladu a právnej pomoci. Jej psychologička bola zároveň hodnotiteľkou.
Tri deti, tri traumy
Zoe, Keirina najstaršia dcéra, bola odňatá v deviatich rokoch. Neskôr aj syn Nolan, v čase keď mal len osem mesiacov. V roku 2024 sa rovnaký scenár zopakoval s dcérou Zammi.
Podľa psychologického posudku pred pôrodom „Keira veľmi túži priviesť dieťa domov,“ ale jej osobnosť vraj nie je dostatočne rozvinutá. Odporúčanie? „Musí sa naučiť vyjadrovať po dánsky a byť výraznejšia v mimike.“
Zammi bola teda zverená dánskej pestúnskej rodine. Po návštevách svojej mamy bola podľa záznamov „zúžená, bez záujmu o okolie.“
Systém, ktorý nepočúva
Keirin prípad sa stal politickou témou. Po protestoch v Kodani a grónskom hlavnom meste Nuuk dánska vláda testy FKU pre Inuitov zakázala. No podľa advokátky Jeanette Gjørret sa stále využívajú ako dôkazový materiál.
Gjørret hovorí: „V prípade Keiry rozhodovala jediná osoba. Ani jej neponúkli možnosť bývať v podporovanom bývaní. Rozhodlo sa, že Zammi jej vezmú ešte pred pôrodom.“
Ticho v detskej izbe
V Keirinom byte v meste Thisted visí ticho. Postieľka zostáva prázdna, v nej hračky a plyšáci. Každý piatok o 10:30 má hodinu na návštevu svojej dcérky. Zvyšok týždňa prežíva v bolestnom odpočítavaní.
Pracuje vo fabrike na spracovanie rýb. Na návštevy nosí kvety, aby si ich Zammi spojila s jej prítomnosťou. „Keď ju vidím, zabudnem na všetko. Ale keď odídem, dusí ma to. Akoby mi niekto zvieral hrdlo,“ hovorí.
Príbeh, ktorý zmenil osudy
Zoe, dnes už dospelá, stojí pri mame. Po traume z detstva jej diagnostikovali schizofréniu. Napriek tomu bojuje za svoju malú sestru. Počas súdu stála vonku s transparentom: „Vráťte moju sestru domov.“
Keira verí, že jej odvaha pomôže ďalším matkám. „Ak to neurobím ja, kto potom? Ak niečo zmením, zmením to pre ňu,“ hovorí o Zammi.
