Na Slovensku sa pitná voda stále považuje za základné právo a súčasť verejného záujmu. Napriek tomu sa čoraz častejšie ozývajú varovné hlasy, že štát môže stratiť nad týmto nenahraditeľným zdrojom kontrolu. Pretože šikovní podnikatelia si uvedomujú, že voda bude mať čoskoro väčšiu hodnotu ako zlato. ktoré sa piť nedá.
Vodárenské spoločnosti, ktoré boli kedysi štátne, dnes spravujú mestá a obce. Hoci zodpovedajú za zásobovanie obyvateľov pitnou vodou, podľa odborníkov je ich dohľad oslabený.
Podľa predsedu Najvyššieho kontrolného úradu (NKÚ) Ľubomíra Andrassyho je situácia alarmujúca: „Niektorí manažéri vodárenských spoločností vyhlasujú, že sú čisto súkromné subjekty. A to aj napriek tomu, že rozhodujúcu časť svojej činnosti vykonávajú na základe verejného práva, pretože ich akcionármi sú subjekty verejnej správy, a nie súkromné osoby.“ Práve táto chyba v právnom postavení a zodpovednosti otvára priestor pre podnikateľské skupiny, ktoré si brúsia zuby na ziskové aktivity mimo verejnej kontroly.
Na problém poukazuje aj obrovský modernizačný dlh, ten sa v oblasti vodárenstva vyšplhal na bezmála 10 miliárd eur. Zastaralá infraštruktúra zároveň spôsobuje, že sa stratí takmer tretina pitnej vody ešte predtým, než dorazí k spotrebiteľovi.
Lobisti hľadajú kľučky v zákonoch
Keďže priama privatizácia vodární je legislatívne znemožnená, lobistické skupiny si našli obchádzky. Zakladajú nové firmy, ktoré fungujú popri obecných vodárenských spoločnostiach, no mimo dosahu samospráv aj štátu. Tieto firmy vykonávajú činnosti, ktoré by za normálnych okolností patrili výhradne pod verejný sektor.
NKÚ považuje tento vývoj za vážne ohrozenie verejného záujmu. Ako upozorňuje Ľubomír Andrassy: „Voda a vodárenská infraštruktúra sú neoddeliteľnou súčasťou verejného záujmu. Strata kontroly nad týmito systémami by mohla mať vážne dopady na každodenný život ľudí i budúce generácie.“
Výrazným príkladom je dianie vo Východoslovenskej vodárenskej spoločnosti, ktorú NKÚ podrobne sleduje. Tá patrí medzi najväčších správcov kritickej infraštruktúry na Slovensku, no jej fungovanie podľa úradu vyvoláva množstvo otáznikov.
Problémom je aj fakt, že vodárenské spoločnosti nemajú svojho jasne určeného zakladateľa, a kompetencie sú roztrieštené medzi rôzne štátne orgány. To vytvára priestor na nezodpovednosť aj špekulácie.
Miestne vodárne v rukách samospráv len dočasne
Po roku 2001, kedy sa začala transformácia štátnych podnikov na obecné vodárenské spoločnosti, mali samosprávy v rukách silný nástroj – kontrolu nad zásobovaním vodou. Táto rovnováha sa však môže rýchlo zmeniť, ak štát neprijme účinnejšie pravidlá.
NKÚ upozorňuje, že bez legislatívnych zmien hrozí tichá privatizácia. Aktuálne existuje viac než 400 obcí bez verejného vodovodu a štvrtina samospráv nemá kanalizáciu. Ak by došlo k strate verejnej kontroly, tieto slabiny by sa ešte prehĺbili.
Fakty, ktoré netreba prehliadnuť:
- Až 30 % pitnej vody sa stratí počas distribúcie v starých potrubiach.
- Viac než 400 slovenských obcí nemá prístup k verejnému vodovodu.
- Zákony zatiaľ nedokážu účinne zabrániť obchádzaniu verejnej kontroly.
Voda nie je len surovina, je to strategický zdroj, ktorý určuje kvalitu života aj bezpečnosť obyvateľov. Preto sa dnes rozhoduje o tom, kto bude v budúcnosti držať kohútik. Navyše Slovenské má dostatočné zásoby vody a to viac je v hľadáčiku špekulantov.
