Na obrazovkách sa život často zachraňuje s dramatickým efektom, no z pohľadu zdravotníckeho profesionála sú mnohé z týchto scén ďaleko od pravdy. Blog jedného anestéziológa ponúka zábavný, ale zároveň poučný pohľad na to, ako filmy prekrúcajú realitu urgentnej medicíny.
V mnohých dramatických seriáloch sa objavuje scéna, kde lekár alebo sestra udrie pacienta päsťou do hrudníka, čím má údajne „naštartovať“ jeho srdce.
V realite však ide o dávno prekonanú metódu, ktorá sa v praxi už takmer vôbec nepoužíva. Takzvaný prekordiálny úder síce kedysi patril medzi odporúčané úkony v prípade špecifických porúch srdcového rytmu, no výskumy ukázali, že častejšie srdcový rytmus zhoršuje, než by ho napravoval. V skutočnosti tak ostáva jediným účinným nástrojom klasická kardiopulmonálna resuscitácia – teda stláčanie hrudníka. Informuje Medium.cz.
Adrenalín áno, ale nie ako z Tarantina
Filmové scény, v ktorých sestra prinesie obrovskú injekciu a pichne pacientovi rovno do srdca, síce pôsobia dramaticky, no realita je úplne inde. Adrenalín je síce dôležitou súčasťou resuscitácie, ale dávka je len jeden miligram a podáva sa do žily alebo v niektorých prípadoch do kostnej drene – rozhodne nie priamo do srdcového svalu.
Takéto konanie by mohlo spôsobiť vážne poškodenie srdcového tkaniva, krvácanie do osrdcovníka a zníženie účinnosti celej resuscitácie. Navyše, každá zbytočná pauza počas oživovania znižuje šancu na prežitie.
Nabiť na 400 a… pal!
Aj používanie defibrilátora je vo filmoch často prezentované s dávkou hollywoodskej fantázie. Výkrik „Nabiť na 400!“ a následný elektrický výboj pôsobia ako okamžité riešenie všetkých problémov.
Skutočné defibrilátory však dosahujú maximálnu energiu 360 joule a použitie elektrického výboja má zmysel len pri určitých typoch srdcových arytmií. Najdôležitejšou súčasťou záchrany života aj tu ostáva fyzické stláčanie hrudníka – nie dramatická akcia s elektródami.
Filmové fitness resuscitácie verzus realita
V akčných scénach často vidíme, ako herci „oživujú“ pacientov tak, že s veľkou vervou stláčajú ich hruď – niekedy dokonca brucho – so zahnutými lakťami a vypnutými bicepsmi. Často to vyzerá skôr ako cvičenie v posilňovni než lekársky úkon. V skutočnosti by mali byť paže vystreté a stláčanie hrudníka má mať hĺbku približne 5 až 6 centimetrov, teda asi ako veľkosť krabičky od Tic Tacov. Rytmus stláčania by mal byť približne dve stlačenia za sekundu, no sila musí byť rovnomerná a presne cielená.
Oživovanie nie je výsadou svalnatých detektívov či televíznych chirurgov, ale základnou zručnosťou, ktorú môže ovládať každý. Namiesto dramatických výkrikov, nepresných zásahov a adrenalínových scén by sme mali vedieť, ako správne konať. Znalosť jednoduchých pravidiel a schopnosť zachovať pokoj môžu rozhodnúť o tom, či sa človek vráti do života.
Aj keď filmová tvorba má právo preháňať, pri zobrazovaní zdravotníckych zásahov by sa mala držať aspoň základných faktov. Diváci totiž často berú to, čo vidia, ako realitu – a v prípade prvej pomoci môže mať tento omyl tragické následky.
Ak ste aj vy niekedy spozorovali vo filme medicínsku chybu, ktorá vás vyviedla z miery, možno ste len narazili na ďalší príklad toho, ako ďaleko môže byť fikcia od skutočného života.
