Pred tridsiatimi rokmi sa vo východnej Bosne odohral masaker, ktorý vstúpil do dejín ako najväčšia genocída v Európe od čias druhej svetovej vojny. V júli 1995, počas poslednej fázy bosnianskej vojny, bosnianskosrbské jednotky obsadili Srebrenicu – enklávu, ktorú OSN označila za „bezpečnú zónu“. Namiesto ochrany tam však došlo k chladnokrvnému vyvraždeniu viac než 8 000 moslimských mužov a chlapcov.
Mnohí sa pokúsili utiecť do neďalekej Tuzly, ale len málo z nich uniklo. Tí, čo zostali, boli popravení bez milosti. A hoci boli na mieste prítomní aj príslušníci mierových síl OSN, nijako nezakročili. Píšu o tom aj lidovky.cz.
Vedci, ktorí hovoria s mŕtvymi
V posledných rokoch rastie záujem o kriminálne príbehy, čo zároveň presúva pozornosť aj na prácu forenzných odborníkov. Patológovia a súdni lekári totiž vedia z ľudských pozostatkov vyčítať šokujúce detaily – od totožnosti obete, cez príčinu smrti až po to, čo robila tesne pred smrťou. Práve ich výpovede často rozhodujú v prípadoch genocídy a masových vrážd.
Bez ich práce by bolo prakticky nemožné postaviť pred Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu niekoľko desiatok osôb vrátane Radovana Karadžiča a Ratka Mladića. Práve tí boli uznaní vinnými z masakru, ktorý sa v Srebrenici odohral.
Snaha zahladiť stopy
Masové hroby po srebrenickej genocíde neboli len rozsiahle – boli aj premyslene skryté. Tí, čo ich vytvárali, sa snažili zločiny zamaskovať: telá boli rozsekané a premiestňované aj na vzdialené lokality, niekedy až desiatky kilometrov ďaleko. Nebolo výnimkou, že pozostatky jedného človeka boli roztrúsené v troch či štyroch rôznych hroboch.
V roku 1999 začal tím zložený z forenzných vedcov, genetikov, antropológov a expertov na ľudské práva pátrať po obetiach. Medzinárodná komisia pre nezvestné osoby (ICMP) vtedy zozbierala 22 337 biologických vzoriek od príbuzných nezvestných a porovnávala ich s DNA z exhumovaných ostatkov. Vďaka tomu sa podarilo identifikovať 6981 obetí.
Detailná práca v tichu márnice
Ako to celé prebieha? V prípade jedného z najväčších masových hrobov v Bosne – v lokalite Tomašica – museli odborníci vyzdvihnúť telá z hĺbky 7,5 metra, ukryté pod vrstvou hustej hliny. Tá síce brzdila rozklad, ale zároveň sťažovala manipuláciu. Vznikla tak látka známa ako „mŕtvolný vosk“.
Ostatky boli následne presunuté do mobilnej márnice. Tam ich pracovníci umyli, podrobili pitve a systematicky katalogizovali. Z dlhých kostí – napríklad stehenných – sa odobrali vzorky, ktoré sa rozomleli, prečistili a upravili na laboratórne skúmanie. Výsledný roztok sa spracoval v zariadeniach vybavených silikagélovými membránami, kde sa naviazali častice DNA.
Laboratórny systém ICMP dokázal porovnávať desiatky tisíc vzoriek – k novembru 2008 ich mali už viac než 86 650. Správy o zhode potom odovzdávali príslušným orgánom v Bosne, ktoré zabezpečovali vydanie úmrtných listov a navrátenie ostatkov rodinám.
„Pre príbuzných je nález ich blízkeho často ukončením nekonečnej neistoty. Konečne ho môžu pochovať a rozlúčiť sa,“ píše sa v správach ICMP.
Pátranie pokračuje
Aj po tridsiatich rokoch zostáva stále nezvestných približne 7 500 osôb, z toho okolo tisíc priamo zo Srebrenice. Mnohé informácie sa stratili s úmrtím svedkov a miznutím dôkazov. ICMP však pomohla objasniť osud približne troch štvrtín z celkového počtu zmiznutých počas vojny v 90. rokoch.
Ich práca sa ale neobmedzuje len na Balkán – prispeli aj k identifikácii obetí v Iraku, Líbyi, Čile či po hurikáne Katrina.
Historici často popisujú 20. storočie ako epochu, ktorá začala atentátom v Sarajeve a skončila počas jeho obliehania o osem desaťročí neskôr. A práve na Balkáne sa odohralo aj prvé systematické forenzné vyšetrovanie vojnových zločinov – už počas prvej svetovej vojny. Vtedy srbská vláda poverila nemeckého kriminológa Rodolpha Reissa, aby vyšetril zločiny okupačných vojsk.
Ešte známejším prípadom boli však exhumácie z Katynského lesa. V marci 1943 nemeckí vyšetrovatelia odhalili hromadné hroby, kde sovietska NKVD popravila tisíce poľských dôstojníkov. Prítomní našli doklady, listy, fotografie – dôkazy, ktoré potvrdzovali čas aj spôsob smrti. „Takmer všetky obete zomreli po výstrele do zadnej časti hlavy,“ uviedla v správe medzinárodná komisia.
Sovieti neskôr prišli s vlastnou verziou a obvinili z masakru nemeckých nacistov – verzia, ktorá sa však ukázala ako účelová.
Archeológia genocídy
Aj archeológovia dokážu „čítať“ v kostiach obetí starých stovky či tisíce rokov. V Peru sa našli pozostatky, ktoré naznačovali, že ženy boli unesené a muži cielene vraždení. Inde, ako v lokalite Sacred Ridge, boli zabité celé komunity bez ohľadu na vek či pohlavie – čo naznačuje zámer ich úplne vyhubiť.
V Dakote sa zase objavili pozostatky, ktoré vykazovali známky mučenia po smrti. „Zohavovanie trvalo nejaký čas – znamená to, že páchatelia sa na mieste nezdržali len na chvíľu,“ konštatovali výskumníci.
A v Keni sa našlo najstaršie známe miesto organizovaného masakru. Pred asi 10 000 rokmi tam jedna skupina zmasakrovala druhú – medzi obeťami boli aj tehotné ženy so zviazanými rukami a muži s lebkami rozbitými kyjakmi.
Zmyslom takejto práce nie je len nájsť telá a pomenovať ich. Forenzní odborníci pomáhajú pochopiť, čo sa stalo, priniesť spravodlivosť a odkázať budúcim zločincom, že aj po desaťročiach môže pravda vyjsť na povrch. Smrť možno prečítať – a jej príbeh býva často hlasnejší než mlčanie tých, čo prežili.
