Filmové spracovania cisárovnej Alžbety Bavorskej, známej pod menom Sissi, ju predstavujú ako jemnú, krehkú krásku, akúsi rozprávkovú postavu z habsburskej ríše. Realita však bola oveľa zložitejšia a drsnejšia. Pod romantizovanou fasádou sa skrývala žena poznačená úzkosťami, silným vnútorným nepokojom a výstrednosťou, ktorá ďaleko presahovala normy jej doby.
Alžbeta pochádzala z bohatej, no slobodomyseľnej bavorskej šľachty. Jej detstvo sa nieslo v duchu jazdy na koňoch, potuliek prírodou a vzdialenosti od dvorskej etikety. Už ako dievča pôsobila výnimočne – nebola ochotná podriadiť sa spoločenským konvenciám. Keď mala len pätnásť rokov, stretla sa so svojím bratrancom cisárom Františkom Jozefom, ktorý mal pôvodne zasnúbiť jej sestru. No práve mladistvá Alžbeta ho očarila natoľko, že sa stala jeho manželkou a zároveň rakúskou cisárovnou. Píše Báječná žena.
Pre dievča vyrastajúce v slobodnom prostredí však bola Viedeň a jej prísna dvorská rutina hotovým väzením. Každodenný dohľad, neúprosná kontrola a chladné prijatie zo strany svokry Zofie v nej vyvolali pocity osamelosti a napokon aj depresie. Nehľadala útechu v spoločnosti, ale v únikoch – v cestovaní, ezoterike, nadmernom cvičení a látkach, ktoré dnes vnímame ako vysoko návykové, no vtedy boli bežne dostupné.
Po päťdesiatke urobila niečo, čo bolo v tej dobe výstredné až poburujúce – dala si vytetovať kotvu na rameno, symbolizujúcu jej neustálu vnútornú púť a hľadanie istoty. Neskôr si nechala vytetovať orla na spodnú časť chrbta – znak, ktorý ešte viac zdôraznil jej fascináciu silou, slobodou a mystikou.
Alžbeta bola považovaná za ideál ženskej krásy, no jej pôvab nebol náhodný ani ľahko udržiavaný. Každý deň trávila dlhé hodiny úpravou svojich vlasov, ktoré jej siahali až po členky. Bola veľmi štíhla – pri výške 172 cm vážila len okolo 50 kilogramov. Jedla len dvakrát denne a dlhodobo zápasila so žalúdočnými problémami. Fajčenie bolo jej zlozvykom, ktorý sa neskôr podpísal aj na jej chrupe – v dôsledku toho sa prestala usmievať a pre istotu si počas rozhovorov zakrývala ústa. Až neskôr sa odhodlala nosiť zubnú náhradu.
Materský inštinkt v nej síce bol, no život jej pripravil aj v tomto smere kruté rany. Po smrti prvorodenej dcéry, ktorá zomrela ešte ako batoľa, sa emocionálne vzdialila od ostatných detí, ktorých výchovu prenechala svokre.
Až pri najmladšej dcére Márii Valérii opäť pocítila silné materinské puto a vrátila sa k úlohe milujúcej matky.
Alžbeta žila v tieni poverčivosti, ezoteriky a mystiky. Fascinovali ju tajomné sily a nadprirodzené javy. Tvrdila, že ju po smrti navštevuje duch hudobného skladateľa Richarda Wagnera, a obklopovala sa ľuďmi, ktorí verili v duchovné sily a žili na hrane medzi genialitou a šialenstvom.
Hoci sa snažila uniknúť formálnemu životu na dvore – a čoraz viac cestovala, čím si vytvárala vlastný izolovaný svet – tragický osud si ju našiel. V roku 1898 počas pobytu vo švajčiarskej Ženeve ju anarchista Luigi Lucheni napadol pilníkom a smrteľne zranil. Alžbeta zomrela krátko na to, bez ochranky a v anonymite, ktorú si sama vybrala. Svet ju síce vnímal ako krásnu cisárovnú, no ona bola predovšetkým komplikovanou bytosťou, ktorá celý život zápasila so svojimi démonmi.
