Život medzi korzármi v 17. storočí bol ešte drsnejší, než by sa dalo očakávať aj v časoch, keď sa oceány hemžili pirátmi a dobrodruhmi. Príbeh Alonsa Ramíreza, rodáka zo San Juanu na Portoriku, je svedectvom o tom, ako sa obyčajný tesár a námorník nečakane ocitol uprostred divokého sveta bukanierov, násilia, lúpeží a šialených zvykov, ktoré neraz prekračovali hranice ľudskej predstavivosti.
Ramírez pochádzal z mesta, ktoré kedysi nieslo názov Borriquén a bolo známe nielen strategickou zátokou a pevnosťou El Morro, ale aj kvalitnou pitnou vodou, ktorou sa zásobovali všetci moreplavci medzi Starým a Novým Španielskom. Už ako trinásťročný opustil rodisko a vydal sa hľadať šťastie do Mexika. Po rokoch práce v mestách Puebla, Oaxaca a Mexico City sa oženil s mladou Franciskou Javierou de Poblete, no šťastie netrvalo dlho – jeho manželka zomrela pri prvom pôrode. Informuje portál Lidovky.cz.
Ramírez vtedy stratil nádej na lepší život. Ako sám neskôr opísal, cítil sa zbytočný a sklamaný, a tak sa rozhodol prijať trest, aký bol v Mexiku určený pre zločincov – vyhnanstvo na Filipíny. Táto cesta, ktorá mala byť únikom, sa zmenila na nepredstaviteľné dobrodružstvo.
Na Filipínach sa dostal do Manily, mesta, ktoré ho ohromilo bohatstvom, opevnením aj ruchom obchodnej čínskej štvrte Parián. Počas troch rokov sa plavil do mnohých kútov Ázie – do Indie, Malajzie, Macaa či Batavie, dnešnej Jakarty, kde sa stretol s námorníkmi z celého sveta. Jeho osud sa však dramaticky zmenil 4. marca 1687, keď jeho loď prepadla obrovská presila anglických pirátov.
Nasledovali dva roky medzi bukaniermi, ktorých brutálne zvyky si Ramírez zapamätal na celý život. Najotrasnejší zážitok prišiel na ostrove Pulicondon pri Kambodžskom pobreží, kde piráti po mesiacoch pobytu zničili pohostinnú dedinu. Zabíjali nielen mužov, ale aj ženy, ktoré medzičasom otehotneli, podpálili domy a ako trofej si dokonca vzali ľudské telo.
Pažu jedného zo zabitých rozdelili medzi seba, každý si odrezal kúsok mäsa, pochutnávali si na ňom a s výkrikmi osláv pripíjali na svoje zdravie. Ramíreza nútili, aby sa pripojil, no keď to odmietol, vyslúžil si len opovrhnutie a nadávku „zbabelec“.
Život na pirátskej lodi bol plný násilia a strachu. Kto sa vzoprel, bol potrestaný „milosrdným bičovaním“ – dvaja muži, ktorí neuposlúchli príkazy, dostali štyri údery od každého člena posádky, čo v praxi znamenalo stovky rán, po ktorých obaja zomreli. Ramírez s pirátmi precestoval obrovské vzdialenosti – od Filipín cez sever Austrálie až po Madagaskar a potom späť k americkým brehom. Cestou bol svedkom prepadov lodí, lúpeží a vrážd, ktoré sa stali každodennou realitou.
Keď ho napokon prepustili, dostal menšiu loď s cenným nákladom – slonie kly, kovy, čínske džbány – čo naznačuje, že možno nebol len pasívnym zajatcom, ale istým spôsobom sa na pirátskom živote musel podieľať. S týmto plavidlom však neskôr stroskotal pri Yucatane.
Ramírezov príbeh bol dlho považovaný za literárne dielo, prvý latinskoamerický dobrodružný román. Až neskôr sa našli dokumenty, ktoré potvrdili jeho pravosť – historici objavili list vicekráľa Gaspara de Sandovala, ktorý opisoval Ramírezovu cestu, aj matriku dokazujúcu jeho sobáš s Franciskou Javierou. Tým sa ukázalo, že Ramírez nebol vymyslenou postavou, ale skutočným človekom, ktorý prežil útrapy na hranici šialenstva.
Nakoniec sa vrátil do Nového Španielska a ako dôkaz svojich ciest priniesol vzácnu obradnú dýku z juhovýchodnej Ázie. Jeho príbeh, ktorý prvýkrát vyšiel tlačou v roku 1690, sa stal politicky významným dokumentom – slúžil ako varovanie pred anglickými a holandskými pirátmi, ktorí ohrozovali španielske kolónie.
Ramírezovo svedectvo o živote medzi korzármi tak odhaľuje temnú stránku námorných dobrodružstiev: brutalitu, kanibalizmus, zvrátenú zábavu a strach, ktorý sprevádzal každého, kto sa dostal do rúk bukanierov.
