Keď človek príde o partnera, niektorí mu povedia, že raz si nájde niekoho iného. Kamila Heribanová ale vždy cítila, že také slová sa jej netýkajú. Nie preto, že by neverila v nový začiatok, ale preto, že ten starý stále neskončil. Vo svojom srdci nosí Dana Heribana ďalej. A nie je to len obyčajná spomienka.
„Asi každý, kto zažil stratu partnera, mi potvrdí, že to sa nedá zmazať alebo vyškrtnúť. Stále na neho myslím, rozprávam sa s ním, viem, čo by mi v ktorej situácii povedal, čo by sa mu páčilo, čo nie, radím sa s ním o ďalších krokoch, viem, aký názor by mal na kultúrno-spoločenskú situáciu, ale aj na nové jedlo, ktoré som uvarila. Dokonca aj po smrti partnera môžu mať ľudia krízy vo vzťahu. Aspoň ja ich mám a niekedy sa na neho aj hnevám, aj sa pohádame, aj sa opäť uzmierime, tak ako sme to spolu žili niekoľko rokov,“ povedala herečka v otvorenom rozhovore pre denník SME.
Keď Dano Heriban náhle odišiel, ich synovia mali len štyri a šesť rokov. Kamila sa v tom čase mala vrátiť na scénu Slovenského národného divadla, ale realita ju zasiahla tvrdšie, než by dokázala uniesť. Myšlienka, že by večer nebola pri deťoch, bola nepredstaviteľná. Celé mesiace sa nedokázala postaviť na javisko, rušila vystúpenia a energiu si chránila výhradne pre rodinu. Vrátila sa až neskôr, pomaly, opatrne, len do seriálu Mama na prenájom – ale každý natáčací deň bol skúškou jej síl. Píšu o tom aj dobrenoviny.sk.
Strata, ktorú neprekričia frázy
Ľudia jej neprestávali hovoriť, že raz príde niekto nový, že ešte nie je koniec. Ona však vedela, že títo ľudia nevedia nič – nepoznali ich príbeh, nevideli, čo všetko prežili. „Vždy si poviem, že tí ľudia asi nevedia, kto som, nepoznajú ma, netušia, aký vzťah sme s Dankom mali a o čo všetko som prišla,“ povedala jednoducho.
Pomáhali jej deti. Nie veľké rozhodnutia, ale drobnosti – pripraviť raňajky, zabaliť desiatu. Hľadala silu v obyčajnosti. „Seba samu som si často predstavovala tak, že kráčam po úzkom kraji bazéna. Doslova na hrane medzi pádom do prázdnoty, a uvedomovala som si krehkosť tej hrany. Aké je ľahké spadnúť, je to len sekunda, jeden krôčik. Spadnem a už sa nepostavím, alebo zvládnem spraviť ešte jeden krok? Vedela som, že musím spraviť ešte ďalší, aj keď malilinký krok, lebo ma potrebujú moji chlapci.“
„Už sa to nezmení, zastane to takto. Bolesť už občas nie je taká veľká, ale prichádza definitívnosť, ktorú treba prijať. Neviem, či je ťažšie uniesť tú bolesť, alebo prijať tú definitívu,“ priznala Kamila.
Dano Heriban mal v sebe čosi, čo sa nedá naučiť. Od detstva ho fascinovalo divadlo a hudba, už ako žiak písal slohy o tom, že raz bude hercom a hudobníkom. Na pódiách stál od útleho veku a neskôr to dotiahol k oceneniam, ktoré by iným stačili na spokojný dôchodok. On však hovoril: „Už som starý cap, už sa viem kontrolovať. Keby mi náhodou chcelo prepnúť, mám okolo seba niekoľko blízkych ľudí, ktorí ma vedia pekne spacifikovať.“
Než sa stretli s Kamilou, prežil aj iný silný vzťah – s herečkou Slávkou Halčákovou. Žili spolu päť a pol roka, boli manželmi šesť mesiacov. „Chodili sme spolu veľa do hôr, cestovali sme, rehotali sa, tvorili, vymýšľali aj sme spolu hrali. Prežili sme spolu päť a pol roka života v mojom jednoizbovom byte. Pol roka sme boli zobratí,“ opísala Slávka. Ich rozchod vnímala ako nevyhnutný. Každý z nich si napokon našiel niekoho, s kým mal byť.
Ich vlastný Hamlet
Kamila a Dano sa stretli v Martine – v divadle a v Shakespearovi. On hral Horácia, ona Oféliu. Bolo to počas jej posledného ročníka na VŠMU. Vedela, že Dano má za sebou množstvo výnimočných inscenácií, ale ako človeka ho spoznala až pri prvom čítaní. Rýchlo pochopila, že tento muž je iný.
„Nebojí sa zvučiť ani tie najvnútornejšie myšlienky a prejavy lásky, čo niektorí chlapi vôbec nerobia. Zároveň je veľmi zodpovedný, férový, priamy, inteligentný, starostlivý, čestný,“ hovorila herečka. O ich svadbe dlho vedeli len oni dvaja. A tak to Dano chcel.
Súkromie si strážil. Dokonca aj pred kolegami. So svojím synom Theom a jeho mamou bývali dlhé roky v jedinej miestnosti v martinskom divadle. Odtiaľ viedla cesta k Hornej Dolnej – úloha, ktorú by za bežných okolností odmietol. Ale rodina bola na prvom mieste. „Keby som bol sám, staviam sa k tým veciam úplne inak, ale mám tri deti a manželku – je nás päť a je to celé na mne,“ vysvetľoval rozhodnutie, ktoré ho priblížilo k širokému publiku.
Tesne pred smrťou sa rozhodol opustiť SND, aby mal viac času pre rodinu. Miloval pokoj domova, teplo, ktoré si s Kamilou vybudovali. Chcel spomaliť. A hoci si to prial, svet mu to nedoprial.
Život po poslednej rozlúčke
Dnes je Kamila Heribanová nielen herečkou, ale aj mamou, ktorá sama vychováva dvoch chlapcov. Zvláda to, aj keď to bolí. Jej smútok neutíchol, ale naučila sa ho niesť. A naučila sa byť na seba pyšná.
„Nikdy som samu seba zbytočne nevychvaľovala, ale teraz, keď si uvedomím, čo všetko som už zvládla, som na seba, nech to znie akokoľvek zvláštne, vlastne veľmi hrdá.“
Dano Heriban mal jasno v tom, prečo sa snažiť usmievať. „Deti sú veľmi silná motivácia, aby človek neupadol do beznádeje alebo prehnanej skepsy. Musím byť vďačný a šťastný za život, ktorý žijem. Keby mal každý človek na pamäti to, že by sa mal viac usmievať a pre druhých byť svetlom, bol by to ideálny stav, raj na Zemi. Aj preto sa snažím byť pozitívny a robiť ľuďom radosť.“
