Posledné mesiace života Karola Duchoňa zostávajú opradené mnohými tajomstvami a bolestivými spomienkami. Jeho meno dodnes vyvoláva emócie, spája sa s obdivom, ale aj s krivdami, ktoré ho sprevádzali na ceste k predčasnému koncu. Hoci film Petra Bebjaka, ktorý vznikol pri príležitosti jeho nedožitých sedemdesiatich piatich rokov a štyridsiateho výročia úmrtia, priniesol nový pohľad na jeho osud, vyvolal aj ostrú kritiku od ľudí, ktorí speváka osobne poznali.
Tí tvrdia, že film zachytil len povrchný obraz jeho života a kariéry a zameral sa najmä na jeho alkoholizmus, čím ho vykreslil ako jednoduchého človeka bez názoru. Pritom Karol Duchoň podľa nich nebol len pasívnym interpretom. Vedel odmietnuť skladbu, ak sa mu nepozdávala, mal svoje pripomienky a na javisku dokázal byť neprekonateľný. Píše PLUS JEDEN DEŇ.
Viacerí jeho blízki spolupracovníci sa cítili dotknutí, že film opomenul dôležité postavy, ktoré formovali jeho kariéru, ako napríklad Juraja Velčovského, objaviteľa jeho talentu, či Marcelu Laiferovú, s ktorou mal veľmi blízky vzťah.
„Zabudli aj na Laiferovú, ktorej hovoril sestra, a Grúňa spomenul len v súvislosti, že sa k nemu pôjdu osprchovať. To sa nepatrí. Mladší netušia, kto ten Grúň bol. A aby bol Bebjak v Česku za pekného, Karla Gotta vykreslil ako pána Boha. Oproti Duchoňovi aj bol, ale nikdy sa voči nemu tak nesprával. Gott by napríklad nikdy nevyslovil ironickú vetu, že lýru treba oslavovať, až keď vyhrajú zlatú. Nikdy, nikdy, nikdy. To viem celkom určite,“ pre PLUS 7 DNÍ jeden z jeho blízkych spolupracovníkov a priateľov.
Tiež sa kritizovalo vykreslenie Karla Gotta, ktorý bol v deji zobrazený ako nadradený idol, hoci v skutočnosti medzi oboma spevákmi panovalo vzájomné uznanie a priateľstvo.
Svedčia o tom spomienky Laiferovej, ktorá opisovala ich spoločné stretnutia plné srdečnej atmosféry. Karel Gott nikdy Duchoňa neponižoval, naopak, rád s ním trávil čas a vážil si jeho hlas. Ich plánované spoločné dueto sa však nikdy neuskutočnilo, zrejme pre pracovné vyťaženie Gotta a zásahy jeho okolia.
Karol Duchoň si uvedomoval, že má jeden z najlepších hlasov na Slovensku, no zároveň trpel tým, že sa mu nedostávalo podpory, akú mal v Česku Karel Gott. Po úspešných rokoch, keď žiaril na festivaloch a mal plné sály, prišla generácia nových hviezd, ako Miro Žbirka, Peter Nagy či skupina Elán, a jeho popularita začala upadať. Sľuby o nových pesničkách či spoločných projektoch sa nenaplnili a on sám strácal nádej. V rozhovoroch otvorene hovoril o tom, že nedokáže manažovať vlastnú kariéru, že potrebuje dramaturga a podporu, ktorá by jeho hlasu dala nový priestor.
„Dnes už viem aj to, čo robiť neviem. Neviem si robiť manažéra, dodnes žiadneho nemám. Bez neho to veru nejde. Viem, že sám robím veľa chýb, žiaľ, vždy na ne prídem neskoro a nikto ma na ne včas neupozorní. Potrebujem tiež dobrú dramaturgiu platní aj koncertov. Ja mám len hlas. To je všetko,“ vyhlásil.
Zatiaľ čo v minulosti bol na vrchole, postupne ho prestali pozývať do televízie, piesne sa prestali vysielať a nové platne sa nenahrávali.
„Vždy bolo umenie dobre zaspievať a nemyslím si, že by sa to skupinám až tak darilo. Osobne som veľmi rád, že napríklad Modus sa dostal tak vysoko, no mládež by si mala vážiť alebo aspoň uznať aj pionierov slovenskej populárnej hudby ako Melánia Olláryová, Bea Littmanová, Gabriela Hermélyová, Marcela Laiferová, či Jana Kocianová. Teraz sa v Bratislave chodí napríklad na Vargu. Chcel by som vedieť, koľkí tomu, čo Varga hrá, naozaj rozumejú a koľkých to v skutočnosti povznáša,“ vyjadril sa Karol Duchoň v rozhovore, ktorý poskytol časopisu Populár.
Keď sa ocitol v krízach, hľadal útechu u priateľov, no psychicky bol veľmi krehký. Marcela Laiferová spomínala, ako k nej prichádzal v zúfalstve, vyhľadával jej objatie a uisťovanie, že je stále dobrým spevákom.
„Stávalo sa, že nariekal a panikáril, že ho nikto nemá rád. Chcel, aby som ho objala. Utešovala som ho ako malé dieťa, že je stále úžasným spevákom a jeho vystúpenie bude perfektné. Psychicky bol strašne nestabilný,“ povedala pre PLUS 7 DNÍ Laiferová.
Hoci ho občas premohla melanchólia, bol aj známy svojím humorom a schopnosťou improvizovať.
Karel Gott s úsmevom rozprával príhodu z lietadla, kde Duchoň s falošnou vážnosťou zahlásil, že sa obetuje a spolu s ním zahynie celá elita českej hudby, čím vystrašil nič netušiacich cestujúcich a rozosmial kolegov.
„Niekedy v sedemdesiatych rokoch sme cestovali lietadlom viacerí českí speváci a on. Zrazu vzal letuške mikrofón a vážnym hlasom zahlásil: Dobrý deň, tu je Karol Duchoň. Chcem vám oznámiť, že toto lietadlo do svojho cieľa nedoletí. Na palube sedí celá elita českej populárnej hudby a ja som sa rozhodol obetovať, aby som ju pri páde lietadla kompletne celú zlikvidoval. Neviete si predstaviť, čo sa v tom momente začalo v lietadle diať. Pasažieri nevedeli, o čo ide, dostali obrovský šok. My ostatní z branže sme začali plakať, no v skutočnosti sme sa išli zadusiť od smiechu,“ zaspomínal si na krásne časy Karel Gott.
„Mal som pocit, že s ním nikto nikdy nediskutoval o tom, čo by mal spievať a že dostával len príkazy. Chýbala mu pieseň, ktorá by bola jeho legitímnym hitom. Nazdávam sa, že ešte aj pesnička V slovenských dolinách vznikla na objednávku televízie, po tom, ako z republiky emigrovali tisíce ľudí a komunistická ideológia potrebovala všemožnými spôsobmi prebudiť vlnu národného patriotizmu. Myslím, že ani v tejto piesni nemal šancu prejaviť sa ako typický Duchoň,“ spomínal Gott.
Duchoň si potrpel na štýl a rád sa obklopoval luxusom, no vnútri zostával zraniteľným človekom. Nedokázal bojovať s intrigami a nedostatkom podpory.
Vlado Valovič to vystihol jednou vetou – všetci chceli na Duchoňovi profitovať, no nikto do neho nechcel investovať. Jeho dramaturg a priateľ Štefan Dlugolínsky neskôr prezradil, že posledné mesiace boli plné sklamaní.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
