Slovinský cyklista Tadej Pogačar, ktorý na Tour de France opäť predvádza výkony ako z iného sveta, sa ocitol v centre nových pochybností. Hoci nikdy nemal pozitívny dopingový nález a sám všetko odmieta, množstvo fanúšikov aj odborníkov si kladie otázky. Môže byť človek naozaj taký dominantný bez pomoci látok?
Dvojnásobný víťaz Tour z ročníkov 2020 a 2021 si aktuálne s obrovským náskokom kráča za svojim tretím triumfom. Pred 17. etapou mal pred Jonasom Vingegaardom k dobru 4 minúty a 15 sekúnd. Tretí muž poradia Florian Lipowitz strácal viac ako 9 minút, desiaty Carlos Rodriguez dokonca až takmer 21 minút päť dní pred koncom.
Pogačar láme jeden rekord za druhým – či už to bolo na Plateau de Beille, kde prekonal čas Marca Pantaniho z „EPO éry“, alebo na legendárnom Mont Ventoux, kde tiež prepísal tabuľky (AFP). A práve táto suverenita znepokojuje niektorých bývalých profesionálov. „Cyklisti sú úplne znechutení tempom a dominanciou tímu Spojených arabských emirátov. Výsledkom je monotónna, smutná a podozrievavá atmosféra,“ povedal bývalý cyklista a manažér tímu Cofidis Eric Boyer pre Le Parisien.
Boyer tvrdí, že reči okolo Pogačara mu pripomínajú minulosť: „Keď ich počúvate, máte pocit, že opakujú tie isté prázdne frázy – viac tréningu, lepšia strava, silný tím. Ale to sú tie isté argumenty, ktoré sme počúvali v ére Armstronga. Som skeptický.“ Boyer zároveň pripomenul minulosť manažéra Maura Gianettiho, dnes v UAE, ktorý v minulosti pôsobil v tíme Saunier-Duval – neslávne známeho viacerými dopingovými škandálmi (AFP).
Samotný Pogačar tieto obvinenia odmieta: „Doping zničí život. Nechcem riskovať, že jedného dňa ochoriem,“ vyhlásil v októbri. Uznáva však, že cyklistika stále žije v tieni minulosti: „Neexistuje dôvera a neviem, čo ju obnoví.“ Denná antidopingová kontrola na Tour zahŕňa vyše 600 odberov krvi a moču, ďalších 350 prebieha mimo pretekov. Každý držiteľ žltého dresu a víťaz etapy ide automaticky na test (AFP). Vzorky sa skladujú desať rokov pre spätné overenie. Napriek tomu Boyer tvrdí, že podozrenia nezmiznú, ak sa nezlepší transparentnosť: „Jazdci cítia nepokoj. Tímy idú až na hranu. Možno ide len o regeneráciu a tréning, ale bez otvorenosti budú podozrenia rásť. Najhoršie je, že jazdci to akoby ticho znášajú.“
Doping v cyklistike
Doping je v cyklistike dlhodobo bolestivou témou, ktorá poznačila viacero generácií jazdcov. Najväčšou škvrnou zostáva prípad Američana Lancea Armstronga, ktorý po siedmich triumfoch na Tour de France v rokoch 1999 až 2005 prišiel o všetky tituly po tom, čo sa priznal k systematickému dopingu vrátane užívania EPO, transfúzií krvi či rastového hormónu. Podobne smutne sa do histórie zapísal aj legendárny Talian Marco Pantani, ktorý síce oslnil cyklistický svet svojimi výstupmi v 90. rokoch, no jeho kariéru sprevádzali vážne podozrenia z dopingu a tragicky zomrel v roku 2004. Aj neskôr sa objavovali ďalšie prípady – od Alberta Contadora po Naira Quintanu, ktorého diskvalifikovali v roku 2022 za použitie zakázaného tramadolu.
Cyklistika sa síce posúva vpred s prísnejšími kontrolami a modernými technológiami, no tieň minulosti neprestáva vrhať otázniky na výnimočné výkony, ako sú tie, ktoré momentálne predvádza Tadej Pogačar.
