Pokojné augustové dopoludnie v japonskom meste Nagasaki sa nieslo v ospalej atmosfére. Po doznení leteckých sirén sa ulice opäť zaplnili ľuďmi a život sa vracal do bežných koľají. Nikto netušil, že sa blíži okamih, ktorý navždy zmení dejiny sveta.
Medzi obyvateľmi bol aj vtedy desaťročný Seiichiro Mise, ktorý sa o osemdesiat rokov neskôr stal známym ako „hibakuša“ – človek, ktorý prežil atómový útok. Dodnes nesie následky tejto nukleárnej katastrofy. Píše CNN Prima News.
V ten deň trávil čas doma hraním na malé varhany. Ako každé dieťa, ktoré vyrastalo počas vojny, napodobňoval zvuk amerických bombardérov B-29, ktoré nad mestom lietali pravidelne.
V dome vládol pokoj – matka prala, stará mama pripravovala obed, súrodenci sa hrali. Nikto nečakal, že sa rutina premení na nočnú moru. Krátko pred poludním úradníci odvolali letecký poplach, čo väčšina obyvateľov vnímala ako znamenie, že je nebezpečenstvo zažehnané.
„Hral som v ten deň doma na malé organy a snažil sa napodobniť zvuk amerického bombardéra B-29. Bola to taká detská kratochvíľa aj tvrdá realita. Počúvali sme ten motor nad svojimi hlavami pomerne často, žili sme skrátka vo vojne. Pre nás takto vyzeral úplne normálny deň, bez mimoriadnosti a neobvyklosti,“ hovorí Seiichiro.
O niekoľko minút neskôr sa obloha náhle rozžiarila oslepujúcim svetlom, aké Mise dovtedy nikdy nevidel. Mal pocit, že naňho spadlo samotné slnko.
„Z ničoho nič sa rozsvietilo nebo. Úplne inak, než tomu býva normálne pri svitaní. Bol to oslňujúci záblesk – taký, aký som nikdy v živote ešte nevidel. Myslel som si, že na mňa spadlo slnko. Než som sa stihol zorientovať, čo sa vlastne prihodilo, žiarivé svetlo zrazu nahradila úplná tma. Ako keby som oslepol. Keď som sa konečne spamätal a rozhliadol sa okolo, videl som skazu a oheň. Tam, kde bol pôvodne múr nášho domu, nebolo zrazu nič. A vonku boli ľudia, ktorí krvácali, horeli, plakali. Bol som v šoku. Nedochádzalo mi, čo sa stalo,“ pokračuje.
Záblesk okamžite vystriedala tma a následne ohlušujúca tlaková vlna. Podľa toho, čo sa učili v škole, si ľahol na tatami a zakryl si oči aj uši.
Aj napriek tomu, že ich dom stál 3,5 kilometra od epicentra, z budovy nezostalo takmer nič.
Keď sa odvážil vyjsť von, ulice sa zmenili na spálenú pustatinu. Drevo bolo čierne, kam až ľudské oko dovidelo, tam horelo.
Ľudia kráčali zranení, s ťažkými popáleninami, niektorým visela z rúk spálená koža. Prosili o vodu, no namiesto nej z oblohy padal čierny dážď plný rádioaktívneho prachu, ktorý sa piť nedal.
„Všade bola šialená spúšť, nikde nezostal kameň na kameni. Z drevených domov ostali čierne trámy. Kam som dohliadol, tam horelo. Videl som ľudí, ktorí mali škaredé popáleniny po celom tele, niektorým visela koža z rúk. Kašlali z dymu a nariekali, že majú smäd. Vody sa im ale nedostávalo. Nikdy som sa v živote nebál tak veľmi ako toho dňa. Bola to nočná mora,“ opisuje.
Pocity hrôzy umocňovali nehybné telá a neznesiteľný pach spáleného mäsa.
Mise a jeho rodina mali šťastie – všetci prežili, hoci niektorí príbuzní boli v čase výbuchu mimo mesta.
Susedia z bezprostredného okolia tiež prežili, no bližšie k centru bolo zničenie úplné. Krátko po útoku Japonsko kapitulovalo a vojna skončila. Z bývalých nepriateľov sa počas povojnovej okupácie stali pre miestne deti zdroj žuvačiek a čokolády, no nič nemohlo vymazať spomienky na deň, keď Nagasaki pohltil oheň.
„Viete, bolo to zvláštne. Američanov sme sa strašne báli – bola vojna, inak to asi byť ani nemohlo. Vedeli sme, že sa vo vojnách dejú strašné veci, atómová bomba bola napokon jednou z nich. Zároveň som bol ale zvedavý, ako naši bývalí nepriatelia vyzerajú. Na nás boli počas povojnovej okupácie dobrí. Chodili sme za nimi s ďalšími deťmi pre žuvačky a čokolády. Ale to bolo až týždne po výbuchu,“ rozpráva.
Život po výbuchu bol ťažký. Matka pracovala od svitu do mrku, aby uživila rodinu v krajine zničenej vojnou.
Hladom netrpeli, ale zdravotné následky boli neúprosné. Polovica rodiny ochorela na rakovinu, iní trpeli dýchacími ťažkosťami a ďalšími chorobami. Mnohí súrodenci, vrátane najmladšej sestry, chorobe podľahli. Mise sám žije s vážnymi komplikáciami už takmer osem desaťročí.
Prežil atómovú bombu – zbraň hromadného ničenia, ktorá šíri smrť nielen okamžite, ale aj desaťročia po výbuchu.
Celý život zasvätil šíreniu svojho príbehu a varovaniu pred jadrovými zbraňami. Napriek nádejam hibakušov, že svet sa z tragédie Hirošimy a Nagasaki poučí, realita je opačná – štáty sa naďalej ozbrojujú, namiesto toho, aby zbrane z arzenálu odstraňovali.
Je presvedčený, že ak sa jadrové zbrane opäť použijú, výsledkom bude úplná deštrukcia civilizácie. Preto apeluje na dialóg medzi národmi a pripomína, že keď zomrie posledný preživší, zanikne aj živé svedectvo o hrôze, ktorú jadrová vojna priniesla. Obáva sa, že až ďalšia podobná katastrofa by mohla ľudstvu ukázať, že cesta k budúcnosti vedie iným smerom.
„Raz tu už nebudeme. Až umrie posledný z nás, nebude tu už nikto, kto by počúval naše varovné hlasy. Bojím sa, že potom bude musieť svet prežiť ďalšiu podobnú katastrofu, aby si uvedomil, že tadiaľto budúcnosť nevedie,“ ukončuje rozhovor.
Článok vznikol v spolupráci CNN s neziskovou organizáciou Peace Wing Nagasaki, Nihon Hidankjó a Mestským archívom Nagasaki.
