Veľa Slovákov si myslí, že ženy sú v Turecku utláčané, zamykané doma alebo dokonca bité. Toto nie je úplne pravda a Turecko je na papieri rovnaká inštitúcia ako u nás – sekulárne štátne zriadenie s demokraticky (o tomto by sa dalo polemizovať) zvolenou vládou. Najmä vo veľkých mestách (Istanbul, Izmir, Ankara) ženy normálne pracujú, robia kariéru, nemusia sa vydať alebo mať deti.
Na vidieku sa pomer vydatých žien, ktoré sa venujú výlučne rodine, rapídne zvyšuje. Turecko má približne 87 miliónov ľudí žijúcich v Turecku, z toho niečo cez 50 % je mužov. Ďalších pár miliónov patrí cudzincom, tých je v Turecku minimálne 5 miliónov (prevažne zo Sýrie, Afganistanu, Uzbekistanu, Kazachstanu a zopár tisíc cudzincov z vyspelých krajín ako aj ja). Žije tu teda veľmi veľa ľudí, a je ťažké niečo zovšeobecňovať. V Turecku sa skôr o postavenie žien obávame kvôli Islamu. Ten síce tvrdí, že ženy chráni, no zároveň hlása, že sobáš s 9-ročným dieťaťom je okej a žena má byť zahalená od hlavy až po päty. Aspoň takto to navonok vyzerá. Ja som sa však práve v Turecku naučila väčšej tolerancii, lebo šaty síce robia človeka, no niekedy netreba knihu súdiť hneď podľa obalu.
Ženy mali volebné právo v Turecku dávno pred Európou
Hoci my v bývalom Československu sme sa hrdili volebným právom pre ženy už v roku 1920 a prebehli sme všetky západné krajiny, aj Turecko si v tomto viedlo prekvapilo dobre. Vďačiť môžu za to len a len zakladateľovi Tureckej republiky – Mustafovi Kemalovi Ataturkovi, ktorý je právom ich novodobý hrdina. Keby niet jeho, možno by tu stále mali mnohoženstvo ako v niektorých arabských krajinách. Turecko bolo jednou z prvých krajín na svete, kde ženy získali politické práva. Už v roku 1930 im bolo udelené právo voliť v miestnych voľbách a v roku 1934 získali aj právo voliť a byť volené vo všeobecných voľbách, čo sa udialo skôr ako v niektorých európskych krajinách.
Ústava Tureckej republiky garantuje rodovú rovnosť v článku 10 a rodina je založená na rovnosti medzi manželmi. Turecko bolo tiež prvou krajinou, ktorá podpísala Istanbulský dohovor o predchádzaní a boji proti násiliu na ženách, aj keď z neho v roku 2021 vystúpilo, čo vyvolalo medzinárodnú kritiku. Za vystúpenie sa zase môžu „poďakovať“ prezidentovi Erdoganovi, ktorý by Turecko rád videl ako Osmanskú ríšu späť v 15. storočí. Bohužiaľ, aj kvôli tomuto vystúpeniu začalo násilie na ženách nekontrolovateľne rásť a dnes Turecko vedie smutné rebríčky v počtoch vrážd žien.
Najväčší problém robí tzv. toxická maskulinita
V každej krajine sa maskulinita prejavuje trochu iným spôsobom, veľmi to závisí od kultúrnych a rodinných nastavení. Je dôležité zdôrazniť, že nejde o kritiku mužov ako takých, ani o popieranie maskulinity. Slovo „toxická“ sa vzťahuje len na tie negatívne a deštruktívne aspekty, ktoré sa v niektorých kultúrach spájajú s tým, čo znamená byť „správny chlap“. V Turecku sa to prejavuje tým, že muži by mali byť drsní, prehnane dominantní, agresívni a žiarliví. Kontrolovanie priateľky, manželky je tu nielen tolerované, priam žiadané. Čím nižšie vzdelanie, tým väčšia výbušnosť a týka sa to, samozrejme, aj násilia na ženách. Takmer každý muž hovorí žene do toho, ako sa má obliekať, že by sa nemala príliš odhaľovať (aj keď to nemusí súvisieť s náboženstvom, no skôr s tým, že muži sú v Turecku jednoducho extrémne žiarliví). Čo môže na začiatku vzťahu lichotiť, bude neskôr určite problém.
Nejakých 10 % mužov v Turecku, ktorí sú scestovaní intelektuáli, žije podľa nejakých liberálnych noriem, zvyšných takmer 90 % je zmes mužov, ktorí sú od malička vedení k násiliu (správny chlap sa musí vedieť za seba postaviť a teda sa pobiť), má si strážiť svoju ženu a dohovoriť jej, aby sa obliekala tak, ako je v jeho očiach správne. Toxický muž doma neupratuje, nevarí, nepomáha s deťmi, naopak, je na ňom len finančná záťaž rodiny. Týmto sa vytvárajú generačné traumy, ktorými je každý muž viac či menej postihnutý. Toto, bohužiaľ, čím častejšie vrcholí práve násilím na ženách či dokonca vraždami.
Pojem slobodná matka tu neexistuje, dievčatá sú často dotlačené k sobášu, hlavne na vidieku
Zatiaľ čo u nás je bežné a spoločensky akceptovateľné byť slobodnou matkou, mať zmiešanú rodinu či deti prinesené z rozvedených rodín, v Turecku to takto nefunguje. Minimálne nie v regiónoch. Ľudia sa berú skoro, majú spolu deti po svadbe a sú spolu, aj keď sú nešťastní. V mestách, samozrejme, rozvodovosť stúpa, no stále je veľmi raritné nájsť slobodné matky, ktoré sa nikdy nevydali a dieťa vychovávajú samy. Väčšinou sa na takú ženu pozerá zle, spoločnosť ju odsudzuje. Všeobecne sa ženy v Turecku snažia hlavne dobre vydať a ich cieľom je byť ženou v domácnosti, ktorú si hýčka bohatý manžel. Nechcem však hovoriť za všetky a aj ja sama poznám Turkyne, ktoré sa nikdy nevydali a nemajú deti.
Mnoho žien je od malička vychovávaných v podobnom duchu a rodina je na ne často prísna, aby sa v budúcnosti dobre vydala, ideálne, aby zostala panna. Keby sme išli do rómskych tureckých komunít (áno, aj v Turecku majú Rómov, volajú ich Roma), tak by sme tu našli veľmi silnú tradíciu, ako sa ženy vydávajú v skorom veku ako panny, a po svadobnej noci kontrolujú staršie ženy v rodine plachtu, či je na nej krv. Toto platí aj u tradičných moslimských rodín, čím viac nábožensky založená rodina, tým viac sa bude snažiť chrániť dievča pred svetom a vychovávať ju v prísnej viere, do ktorej patrí aj zahaľovanie a život s rodičmi až dokedy sa nevydá.
Turecko vedie v smutnej štatistike – vrážd žien a domácom násilí
Násilie na ženách, vrátane domáceho násilia a vrážd žien (femicíd), predstavuje v Turecku vážny spoločenský problém. Získavanie presných štatistík je však náročné, pretože údaje sa líšia v závislosti od zdroja (vládne inštitúcie, mimovládne organizácie, akademické štúdie) a mnohé prípady nie sú vôbec nahlásené, žena sa hanbí alebo pod strachom a ťarchou vyhrážok násilie nikdy nenahlási. Posledný rozsiahly celoštátny prieskum z rokov 2013-2014 zistil, že približne 38 % žien v Turecku zažilo počas svojho života fyzické a/alebo sexuálne násilie. Hoci sú tieto údaje staršie, odborníci a mimovládne organizácie sa zhodujú, že tento problém pretrváva a miera násilia je v Turecku oveľa vyššia ako v európskych krajinách.
Zo všetkých prípadov násilia páchaného na ženách tvoria najväčšiu časť manželia alebo partneri (až 63 %), pričom sa vyskytujú všetky formy násilia – fyzické, psychické, ekonomické a sexuálne. Toto je skutočne alarmujúce, pretože to znamená, že aj keď rodina či priatelia ženy často o násilí vedia, nikto sa nepostaví na jej stranu, respektíve sa nechce do domáceho násilia miešať, väčšina spoločnosti je toxicky nastavená preto, že to je len a len medzi dvoma ľuďmi a tá žena „si to pravdepodobne zaslúžila“. Mnoho ľudí, hlavne staršia generácia v Turecku, má názory, že „žena si zaslúži znásilnenie, keď sa premáva po ulici takmer nahá“, alebo že „si za bitku mohla sama, keďže flirtovala s kuriérom“ a podobne.
Vraždy žien ako súčasť krvavej pomsty či pod rúškom viery
Ministerstvo vnútra Tureckej republiky uviedlo, že v roku 2023 bolo zavraždených 309 žien a v roku 2024 394 žien. Tieto čísla sú porovnateľné s údajmi mimovládnych organizácií. Tieto čísla posúvajú Turecko na prvé priečky v neslávnom rebríčku domáceho násilia a vrážd žien v Európe. O mnohých sa ani nevie a ďalšie boli nahlásené ako samovraždy. Veľa správ v súvislosti s mladými dievčatami prichádza v duchu, že slečna sa s násilníkom chcela rozísť, no on ju zo žiarlivosti zabil.
Nie, nie sú to filmové drámy, ale realita v krajine, kde stále prevládajú kultúrne a historické vzorce, ktoré si muži nesú zo svojich rodín, z mešít či od priateľov. Bohužiaľ, pokiaľ sa nezmení myslenie mužov v Turecku, ženy budú stále trpieť. Mnohých čitateľov bude iste zaujímať, či ja ako cudzinka mám nejaké skúsenosti s domácim násilím od mužov v Turecku. Našťastie nie, ale ako som hovorila mnohokrát, treba si dobre vyberať. Mám skúsenosti s partnerovou žiarlivosťou, a to, čo je tu tolerované ako normálne, u nás už prekračuje hranice. Stále je to však v rámci miery, ktorá mi v živote neprekáža, len som si musela zvyknúť na inú kultúru. Okrem toho sa tu v Turecku ako žena cítim bezpečne, a to hlavne kvôli tomu, že viem, kam mám a kam nemám chodiť, respektíve je so mnou môj manžel.
Žiadnu krajinu netreba dávať do nejakej škatuľky, no zároveň treba byť ako žena vždy opatrná, nech ste kdekoľvek.
