V detstve si predstavovala, že jej život povedie celkom iným smerom. Priťahoval ju svet mníšok, najmä ich krásne čepce, a tajne túžila stať sa jednou z nich. Ako dievča jej bolo ľúto, že nie je chlapec a nemôže miništrovať, spomínala pre Malacké pohľady. Marína Kráľovičová patrila k tým, ktorí sa neuspokojili s priemerom.
Z chudobného domu, kde osem ľudí spalo v jednej izbe a všetko sa získavalo s námahou, sa vybrala cestou, ktorá z nej spravila prvú dámu slovenského divadla. Aj keď jej osud priniesol vojnu, biedu a prísnu výchovu, zachovala si hravosť, šarm a vieru v lásku. Neraz konštatovala, že jej život bol v istom zmysle rozprávkový.
Keď spomínala na detstvo, nevybavovali sa jej hračky či dovolenkové zážitky, ale vôňa jednoduchých jedál – polievok, buchiet či šúľancov. Do školy aj na návštevy chodila pešo, nie z lásky k chôdzi, ale preto, že rodina si často nemohla dovoliť ani lístok na vlak či autobus. Neraz putovala celé dni len preto, aby navštívila príbuzných. „Napríklad keď som išla do Moravského Svätého Jána k tete na návštevu, tak pješky. Bol to výlet na celý deň. A nechodili sme po cestách, ba poriadne hradské ešte ani neboli. Vyzuli sme si topánky a šli sme. Aj cez Myjavu, cez bariny, bársako,“ spomínala.
Aj keď si rodičov vážila, prísna ruka ich výchovy ju neraz privádzala do náručia starých rodičov. Starý otec bol veselý človek, ktorý jej dával rady, z ktorých mala matka vrásky. Podobne aj stará mama, ktorá mala problém s chôdzou, sa snažila vnúčatá ustrážiť po svojom – niekedy ich dokonca priviazala, aby neutiekli, a rozprávala im krásne príbehy. Na tieto chvíle spomínala s úsmevom. „Napríklad keď som povedala: ‚Starečku, móžem si utrhnút hentam jabko?‘, tak on nato: ‚Co si sprostá, co bys tu trhaua, tam do susedú dzi!‘ A mama sa hnevala, že učí deti kradnúť. Alebo keď som povedala, že ma ktosi zbil, radil mi: ‚Ná, cos mu oko nevypichua!‘ Ale my sme za starečkom veľmi radi chodili, lebo nám všetko dovolil,“ spomínala s radosťou.
Vojna prerušila detstvo
Keď prišli prvé nálety a sirény, detské hry sa skončili. „Spomínam si na kvílenie sirén a útek do najbližšieho krytu v Liga pasáži. Spomínam si, ako s uchom pritlačeným k rádiu a stanici Volá Londýn som počúvala protifašistické verše neznámeho vysokoškoláka obchodnej akadémie Mira Procházku, ktorého meno kvôli perzekúciám ako autora neuvádzali,“ spomínala pre Plus 7 Dní. Vojnu vnímala ako dlhé obdobie tmy, no priniesla jej aj nádej a túžbu niečo dokázať. Už vtedy vedela, že ju láka javisko, hoci jej matka s tým nesúhlasila a spočiatku jej divadelným snom bránila.
Do Bratislavy prišla len s dvoma perinami a silnou vôľou. Hovorila záhoráckym nárečím a ocitla sa medzi veľkými menami slovenského divadla, uviedla pre zahori.sk. Prvé pokusy na javisku neboli bezchybné, no jej prirodzený šarm a odhodlanie ju čoskoro dostali do popredia Slovenského národného divadla, kde ju všetci začali volať Marína.
Osud jej privial do cesty Mira Procházku, ktorého hlas si pamätala z čias vojny. Spočiatku ho odmietala, no láska si našla cestu. Napriek jeho minulosti spolu založili rodinu a vychovali syna aj dcéru. Herečka často hovorila, že základom vzťahu je vzájomný záujem, tolerancia a schopnosť počúvať. „Jednoducho sme sa našli a navzájom sme sa jeden o druhého zaujímali. Umením je tiež vedieť partnera počúvať. Keď si každý robí, čo chce, nevedie to k ničomu dobrému. Musí byť tiež tolerantný, inakšie je vojna. Človek si vyberá priateľov podľa toho, ako mu s nimi je. Ja som si tak vybrala aj môjho manžela,“ uviedla pre Korzár. Podľa jej slov bol pocit, že je milovaná pre ňu najdôležitejší.
Divadlo bol jej druhý domov
Počas kariéry stvárnila nespočetné množstvo rolí – od klasických postáv ako Júlia až po známe speváčky ako Édith Piaf. Jej publikum na nej obdivovalo eleganciu a vnútornú iskru, ktorú si uchovala aj v starobe. Sama tvrdila, že človek by mal dbať nielen o telo, ale aj o dušu, pestovať optimizmus, fantáziu a hravosť. Týmto princípom sa riadila až do konca svojho života, ktorý sa uzavrel v decembri 2022.
