V septembri 2015 sa v Berlíne odohrala scéna, ktorá obletela svet. Mladý sýrsky utečenec Anas Modamani si urobil selfie s kancelárkou Angelou Merkelovou počas jej návštevy utečeneckého centra.
Fotografia sa stala symbolom otvorených hraníc a nálady, ktorú Merkelová zhrnula do slávnej vety „Wir schaffen das“ – „Zvládneme to“. Dnes, o desať rokov neskôr, sa bilancia tohto rozhodnutia stále bolestivo premieta do nemeckej aj európskej politiky. Píše o tom CNN.
Modamani mal len sedemnásť rokov, keď opustil vojnovú Sýriu. Putoval mesiac, cez Libanon, Turecko, Grécko, Balkán a Rakúsko. Časť cesty kráčal cez polia a hory, inak sa presúval preplnenými loďami a autobusmi. „Keď na tú cestu myslím dnes, nikdy by som ju znova nepodstúpil – bola príliš nebezpečná. Pamätám si len, že mnohí zomreli, utopili sa… na tej lodi bolo priveľa ľudí,“ spomína. Do Mníchova dorazil 5. septembra 2015 spolu s tisíckami ďalších. Ľudia ich vítali potleskom, vodou a jedlom. „Bol to najlepší okamih môjho života,“ opisuje.
Len pár dní po príchode sa ocitol pred Merkelovou. „Myslel som si, že je herečka alebo filmová hviezda,“ priznal. Reč neovládal, vedel len arabsky, no Merkelová pochopila, že si s ňou chce urobiť fotografiu. „Táto žena nás prišla navštíviť do domova, pretože vedela, že zachránila mnoho životov a chcela vidieť, ako sa darí ľuďom, ktorých pustila do krajiny,“ hovorí Modamani.
Desať rokov otvorených dverí
V rokoch 2015 a 2016 požiadalo v Nemecku o azyl vyše 1,1 milióna ľudí, najmä zo Sýrie, Afganistanu a Iraku. Odvtedy krajina zaregistrovala ďalších 2,6 milióna prvotných žiadostí. Podľa Eurostatu sa za uplynulú dekádu podalo v celej EÚ takmer osem miliónov žiadostí, z toho viac než tretina práve v Nemecku.
Politológovia upozorňujú, že Berlín nebol pripravený na taký prílev. „Nemecko vychádzalo z nízkych čísel, desaťročia prijímalo 40–50-tisíc žiadostí ročne. Nikto neočakával takúto vlnu,“ vysvetľuje profesor Daniel Thym z Univerzity v Konstanzi. Podľa kolegu Hannesa Schammanna bola Merkelovej voľba skôr pragmatická než altruistická: „Otvorila dvere, aby stabilizovala spoločný európsky azylový systém. Nemala inú možnosť.“
Od eufórie k rozdeleniu
Prvé mesiace sa hovorilo o „Willkommenskultur“ – kultúre vítania. No už začiatkom roka 2016 sa nálada obrátila, keď boli migranti obviňovaní z masových útokov na ženy počas silvestrovských osláv v Kolíne nad Rýnom. Merkelová v dokumente ARD priznala: „Uvedomila som si, že je to veľká úloha. Nepovedala som, že to dokážem ja, ale že to zvládneme spolu, lebo som dúfala v podporu ľudí v krajine.“
AfD od tohto okamihu začala prudko rásť a dnes je druhou najsilnejšou stranou v krajine. Merkelovej nástupca Friedrich Merz, líder CDU, reagoval sprísnením migračnej politiky: tisícky nových pohraničníkov a odmietanie žiadateľov priamo na hranici – krok, ktorý neskôr súd označil za nezákonný. „Jednoducho sme to nezvládli. Preto sa to teraz snažíme napraviť,“ povedal v júli.
Návraty a odmietnutia
Keď v roku 2024 padol režim Baššára Asada a tisíce Sýrčanov oslavovali, líderka AfD Alice Weidel vyzvala na ich návrat: „Každý, kto v Nemecku oslavuje ‚slobodnú Sýriu‘, už nemá dôvod utekať. Musí sa okamžite vrátiť.“
Modamani dnes žije v Berlíne, pracuje v IT a tvorí obsah pre tisíce fanúšikov na TikToku. No náladu v krajine cíti inak: „Politici v televízii stále hovoria, že chcú ľudí deportovať späť do Sýrie alebo Afganistanu… Nemecko sa veľmi zmenilo a určite už nechce mať utečencov.“ Hoci získal pas, dodáva: „Ak sa situácia zhorší, nechcem tu zostať. Možno si nájdem krajinu, kde ma ľudia prijmú a budem cítiť, že niekam patrím.“
