Michail Tatarinov bol kedysi synonymom pre úspech. Majster sveta, ocenený obranca, prvý Rus, ktorý si obliekol dres Washingtonu Capitals. Na ľade pôsobil nekompromisne, mal strelu, ktorá naháňala strach brankárom, a jeho prihrávky boli presné ako hodinky. Lenže jeho život sa neskončil potleskom publika. Naopak – napokon skončil vo väzení, kde zdieľal celu aj s kanibalom.
Rodák z juhovýchodnej Sibíri trénoval od detstva v podmienkach, ktoré by dnešných mladíkov poslali skôr k hernej konzole než na ľad. Pri mínus štyridsiatich stupňoch naháňal puk po dvore a jeho rany do bránky často budili susedov. Talent mu však nechýbal. V šestnástich sa presunul do Kyjeva, kde sa rýchlo stal lídrom a dokonca hetrikom v poslednom kole ligy posunul tím vyššie v tabuľke – odmenou boli tučné prémie pre celé mužstvo.
Reprezentačné úspechy nenechali na seba dlho čakať. Na juniorských majstrovstvách sveta dvakrát získal zlato, pridal aj bronz a ocenenie pre najlepšieho obrancu turnaja. Kariéra naberala rýchle obrátky.
Útek pred Černobyľom
Osud zasiahol v roku 1986, keď svet zasiahla havária černobyľskej elektrárne. Tatarinov sa rozhodol opustiť Kyjev a zamieril do Dynama Moskva. Do hlavného mesta sa po svoje veci vrátil taxíkom, keďže vlaky ani lietadlá nepremávali. Na scéne našiel desivý obraz: „Mesto akoby vymrelo. Na každom kroku boli sudy s červeným vínom. Nalievalo sa zadarmo. Hovorilo sa, že vylučuje z organizmu rádioaktívne stroncium,“ spomínal Tatarinov pre Sport-Express. V chaose však zabudol na dve svoje zlaté medaily z juniorských MS a trofej pre najlepšieho obrancu.
V Dyname sa stal oporou, získal ligový titul aj medaily všetkých odtieňov. S reprezentáciou pridal seniorský titul majstra sveta a opäť ocenili jeho obrannú kvalitu. No nie všetko šlo ideálne. Pred olympiádou v Calgary ho po kolízii so spoluhráčom vyradili zo zostavy. Zlomená sánka a ešte väčšia rana na duši. Sám mal podozrenie, že nešlo o nehodu, ale o sabotáž.

Sklamanie topil v alkohole. „Keď som sa nedostal do Calgary, začal som sa búriť. Týždeň ma hľadal tréner Dynama aj s policajnou jednotkou. Keď ma našiel, dal ma do nemocnice KGB,“ spomínal. V ústave sa liečili dôstojníci tajnej služby. On tam bol ako jediný športovec – „alkoholik“. Matka musela podpísať, že ak zomrie, nikto nenesie zodpovednosť. Liečba však zabrala – na päť rokov sa alkoholu vyhol.
Prvý Rus v NHL
Jeho meno stále rezonovalo. Washington Capitals, ktorý ho draftoval už šesť rokov predtým, ho napokon priviedol do NHL. Tatarinov sa stal historicky prvým Rusom v tíme. Nebolo to lacné – Capitals museli zaplatiť medzi 200 000 a 400 000 dolármi sovietskej federácii aj Dynamu. V drese Washingtonu sa rýchlo adaptoval. Tvrdosť, presnosť prihrávok a body dokazovali, že do ligy patrí. No chyba prišla, keď sa počas play-off rozhodol odcestovať domov. „Nechápal som, že play-off je to najdôležitejšie. Mal som byť s tímom, aj keď som bol zranený,“ priznal po rokoch.
Krátko nato ho Capitals vymenili do Quebecu Nordiques. Prvá sezóna bola jeho vrcholom – 38 bodov v 66 dueloch. Lenže opäť zasiahli zranenia a kariéra sa začala lámať. V Bostone mu vyčítali životosprávu, fajčenie aj kilá navyše. Skončil vo farmárskej AHL a tam sa definitívne zlomil. „V AHL som spanikáril. Chalani si brali pár pív, ja celé balenie. Začal som piť,“ priznal.
Po predčasnom ukončení kontraktu sa zdalo, že s miliónom dolárov bude navždy zabezpečený. Lenže hazard a alkohol urobili svoje. Do Ruska sa vrátil v roku 1994, ponuky z klubov odmietol a namiesto hokeja podľahol kartám. Práve nešťastná partia kariet mu zmenila život. Po prehratej sume sa strhla bitka, v ktorej Tatarinov bodol súpera do brucha. Muž zomrel a bývalý hokejista sa šiel sám priznať.
Väzenské peklo
Prokurátor žiadal 14 rokov, no skutok preklasifikovali na sebaobranu v afekte. Tatarinov si odsedel 11 mesiacov a ďalšie dva roky bol v podmienke. Na vlastnej koži spoznal realitu ruských väzníc. „V našej cele bolo 12 ľudí, z toho 9 sedelo za vraždu. Jeden starý pán mal okolo 70 rokov a bol kanibal,“ šokoval v rozhovore. Muž si doma ubytoval mladíka, ktorý obdivoval jeho ženu. Rozsekal ho, uvaril a zjedol. „Ale keď sme sa rozprávali, pôsobil ako úplne normálny človek,“ dodal Tatarinov.
Po prepustení nasledovalo ďalšie dno. Manželka sa s ním rozviedla, zostal bez domova a prespával v kanáloch. Až náhoda mu zmenila život – spoznala ho stará známa Ľuba, ktorá bola doňho roky zamilovaná. Odtiahla ho do nemocnice a spolu s bývalými spoluhráčmi mu pomohla postaviť sa na nohy. „Umývala ma, prala mi oblečenie. Prinášala jedlo do nemocnice, potom ma ubytovala u seba na chate. Ja som odpratával sneh – nikam som nechodil. Ľuba dokázala nemožné. Keď som ju stretol, pochopil som, že sa môžem vrátiť k normálnemu životu,“ priznal.