V školských laviciach sedeli študenti stredného veku, keď do triedy vošiel drobný a roztržitý profesor Hrbolek. Sadol si za katedru a diktoval: „Sveřepí šakali zavile vyli…“. Tento obraz z komédie Marečku, podejte mi pero! sa nezmazateľne zapísal do pamäti divákov.
Postavu nezabudnuteľného učiteľa stvárnil František Kovařík, ktorý mal v tom čase takmer deväťdesiat rokov. Jeho dobrosrdečnosť a osobitý prejav však neboli výsledkom scenára – sprevádzali ho po celý život, uviedol portál Dobré Noviny.
Začiatky: od kamenárskej dielne k chorobe
Narodil sa 1. októbra 1886 v rodine kamenára. Ako dieťa túžil pokračovať v otcovej práci, no ťažký zápal pľúc jeho sny zmaril. Lekári mu odporúčali vyhýbať sa prachu, a tak namiesto kamenárstva vyštudoval zámočnícke remeslo.
Napriek tomu, že rodičia považovali slovo „komediant“ za hanlivé, jeho srdce patrilo divadlu. Už v detstve cítil, že práve javisko je jeho osud.
Amerika – skúsenosť, ktorá neoslovila
Rodičia sa snažili syna usmerniť iným smerom. Keď sa objavil strýko z USA, poslali Františka ako sedemnásťročného za oceán. V Južnej Dakote pracoval pod jeho dohľadom, neskôr v Chicagu u českého mäsiara, no k práci s mäsom nemal vzťah.
„Tam som sa naučil jednu vec. Poriadne počúvať,“ spomínal vo svojej audioknihe. V tlačiarni, kde neskôr zakotvil, ho zaujalo najmä to, že sa nachádzala blízko českého divadla. Prísny zákaz rodičov porušil a divadlu neodolal.
Napriek ponuke, aby zostal, sa rozhodol vrátiť do vlasti: „Pre mňa Amerika nebola. Ja som nebol pre Ameriku. Keď som mal v ruke spiatočný lístok na loď… hovoril som si ,Franto, ty si najšťastnejší človek na svete. Ideš domov, domov!‘“
Návrat a divadlo
Po príchode do Čiech sa presťahoval do Prahy. Pôsobil v kočovných spoločnostiach, deťom hrával bábkové predstavenia s figúrkami vyrezanými zo zemiakov a spoznával krajinu i ľudí.
Keď vypukla prvá svetová vojna, stiahol sa späť do Plzne a pôsobil v miestnom divadle. Práve tam zažil jednu z najvážnejších chvíľ svojho života.
Nešťastie na javisku
Počas súbojovej scény ho kolega Eduard Vojan omylom zasiahol ostrým mečom. Čepeľ mu preťala tepnu a Kovařík skolaboval na javisku v kaluži krvi. Lekári varovali, že o ruku môže prísť.
Herec sa rozhodol pre vlastnú cestu uzdravovania – zbieral bylinky, vzdal sa alkoholu a cigariet, chodieval bosý aj v zime. Nakoniec sa zotavil. V roku 1920 ho práve Vojan presvedčil, aby sa na scénu vrátil.
Postavy, ktoré rozdávali úsmev
Hoci nikdy nedostal veľké titulné roly, v menších dokázal úplne zaujať. Publikum si ho obľúbilo ako otca Komárka v komédii Na samote u lesa, ako starého mlynára v rozprávke Pyšná princezná a predovšetkým ako profesora Hrbolka.
Jeho typická veta „Nepotešili ste ma, ani ja vás nepoteším“ sa stala legendárnou. Kolegovia o ňom hovorili s láskou. Vladimír Menšík ho v knihe Kudy všudy za divadlem označil: „Ľudia od kumštu, keď o Františkovi hovorili, používali oslovenie Kováříček… bol to nežný vzťah k nášmu najstaršiemu hercovi.“
Jablko, ktoré prinieslo šťastie
Osobné šťastie našiel po boku učiteľky Antonie Tyrpeklovej. Spomínal: „Podala mi pri mlyne jablko a tam to vzniklo.“
Antonie si na ich zoznámenie spomínala takto: „Pozvali ma, aby som prišla, že tam príde nejaký herec Kovařík a huslista. Ten herec ma vôbec nezaujímal… dostala som vrecko jabĺk, prechádzali sme sa dedinou a on tam stál s deťmi. Vyzeral ako chúďatko, tak som mu ponúkla jablko – a on to dnes všetko hádže na to jablko.“
V roku 1923 sa vzali, o rok neskôr sa im narodila dcéra Eva, neskôr syn Jan. S manželkou žil viac než pol storočia.
Posledné roky a odkaz
Kovařík veril v jednoduchosť a pokoj. Ako o ňom povedal Iľja Prachař: „František chodí svojimi cestami a rozpráva. Zbiera slová a viaže z nich myšlienky. Spriada ich do múdrosti bez toho, aby nimi omotával korisť. Nepozná násilie, ctí prostotu, počuje ticho, vidí tmu.“
Zomrel 1. októbra 1984, presne v deň svojich 98. narodenín.
