Sľubujú odhaliť váš skutočný vek za stovky eur a stali sa zlatým štandardom pre celý anti-aging (anti-starnúci) priemysel. Metylačné testy, známe ako „hodiny starnutia“, majú ukázať, či vaše telo starne rýchlejšie alebo pomalšie, než je písané v rodnom liste.
Nová, kontroverzná štúdia však tvrdí, že celý tento koncept môže byť nielen zásadne chybný, ale až nebezpečný. Čo ak je liečba, ktorá vás má podľa testov omladiť, v skutočnosti len vypnutím obranných mechanizmov, ktoré vám zachraňujú život? Píše o tom aj Study Finds.
Nezávislý vedec a teoretický biológ Dr. Josh Mitteldorf vo svojej práci publikovanej v časopise Aging spochybňuje samotné základy, na ktorých stojí výskum dlhovekosti. Podľa neho drvivá väčšina týchto testov nedokáže rozlíšiť medzi dvoma biologicky opačnými procesmi. Jeden predstavuje škodlivé, naprogramované sebadeštrukčné procesy v tele. Ten druhý je naopak ochrannou reakciou, ktorou sa telo snaží opraviť vzniknuté poškodenia. Súčasné testy však oba tieto signály hádžu do jedného vreca a označujú ich jednoducho ako „starnutie“.
Problém je podľa Mitteldorfa fatálny. Ak podstúpite liečbu, ktorá podľa testu zníži váš biologický vek, môžete sa tešiť predčasne. Je možné, že liečba len potlačila kľúčové opravné mechanizmy, ktoré vaše telo aktivovalo v boji proti poškodeniu. Inými slovami, vypli ste požiarny alarm, ale oheň horí ďalej. Takáto intervencia by mohla v konečnom dôsledku váš život skrátiť, nie predĺžiť.
Celá kontroverzia stojí na zásadnej otázke, ktorá rozdeľuje vedcov: Je starnutie len výsledkom hromadenia náhodných poškodení, alebo je čiastočne naprogramované v našej DNA, podobne ako puberta? Väčšina vedcov sa dnes prikláňa k prvej teórii. Mitteldorf patrí k menšine, ktorá verí, že telo má aj akýsi sebadeštrukčný program. Tieto dva pohľady vedú k úplne odlišnej interpretácii testov.
Mitteldorf delí zmeny v tele na dva typy:
- Zmeny typu 1 (škodlivé): Sú súčasťou naprogramovanej sebadeštrukcie. Telo napríklad aktivuje nadmerný zápal alebo zníži schopnosť opravy. Potlačenie týchto zmien je pre dlhovekosť prospešné.
- Zmeny typu 2 (ochranné): Sú to opravné reakcie na poškodenie. Telo sa nimi bráni. Potlačenie týchto zmien je pre dlhovekosť nebezpečné.
Súčasné testy tieto dva typy nerozlišujú. Liek, ktorý potlačí škodlivý zápal (Typ 1), bude v teste vyzerať rovnako ako liek, ktorý potlačí životne dôležitú opravu buniek (Typ 2). Oba sa budú javiť ako „omladzujúce“.
Paradox fajčiara odhalil slabinu testov
Ako najlepší príklad uvádza Mitteldorf jedny z najpresnejších hodín, známe ako GrimAge, ktoré dokážu predpovedať riziko úmrtia. Ich výpočty sú z veľkej časti založené na rozdieloch v metylácii medzi fajčiarmi a nefajčiarmi. Prečo majú fajčiari iné metylačné vzorce? „Je rozumné predpokladať, že telá fajčiarov sa neustále snažia opravovať si pľúca,“ vysvetľuje Mitteldorf. Ich metylačný podpis je teda z veľkej časti prejavom ochranných mechanizmov pracujúcich na plné obrátky.
Hodiny GrimAge však tento stav vyhodnotia ako zrýchlené starnutie, pretože fajčiari štatisticky zomierajú skôr. Tu nastáva kritická otázka: Ak nejaký doplnok stravy zmení váš metylačný profil tak, aby ste vyzerali „menej ako fajčiar“, je to preto, že sa vaše pľúca zázračne opravili a telo vyplo núdzový stav? Alebo doplnok len potlačil tieto ochranné mechanizmy, zatiaľ čo poškodenie v pľúcach zostalo? Takýto zásah by test oslavoval ako úspešný boj proti starnutiu, hoci by v skutočnosti mohol byť cestou k predčasnej smrti.
Aby svoju teóriu podporil, Mitteldorf sa pokúsil vytvoriť vlastné hodiny starnutia založené výlučne na skutočne náhodných zmenách v metylácii, teda na genetickom „šume“. Experiment na databáze 278 ľudí však zlyhal – hodiny boli príliš nepresné na akékoľvek použitie.
Práve v tomto je sila jeho argumentu: ak náhodné zmeny starnutie nevysvetľujú, potom musia byť zmeny, ktoré testy merajú, riadené biologickými programami. A ak sú riadené, musíme vedieť, či ide o program na záchranu, alebo o program na sebazničenie. Kým to nebudeme vedieť, výsledky testov môžu byť len nebezpečnou ilúziou.
