Francúzsky panovník František I. mal o Leonardovi da Vincim vysokú mienku – podľa jeho slov sa ešte nikdy nenarodil muž obdarený takými vedomosťami a talentom. Slávny umelec si v jeho dvore našiel útočisko na sklonku života. Pobyt Leonarda vo Francúzsku je opradený mnohými legendami, z ktorých jedna hovorí o tom, že sa mohol podieľať na veľkolepom architektonickom projekte samotného kráľa.
Leonardo (1452 – 1519) opäť sedí pri pracovnom stole, kde vzniká ďalšia zo štúdií jeho „ideálneho mesta“. Bol nielen maliarom a vynálezcom, ale venoval sa aj technike, literatúre a vojenskému inžinierstvu. Otázkou však zostáva, do akej miery možno Leonarda nazývať architektom.
Historik umenia Frank Zöllner poukazuje na to, že pred rokom 1490 pôsobil síce v rôznych umeleckých funkciách, no oficiálne nikdy nebol zamestnaný ako staviteľ. Napriek tomu sa podieľal na návrhoch monumentálnych stavieb, ako bol most pre osmanského sultána či projekty kupol v Miláne a Pavii, píše portál dromedár.sk.
Cesta do Francúzska
Na začiatku 16. storočia Leonardo prežíval ťažšie obdobie. Po príchode do Ríma v roku 1513 sa síce usadil vo Vatikáne, no nedočkal sa väčších zákaziek a žil v ústraní, zatienený úspechom Michelangela a Raffaela. Podľa historičky Enricy Crispino v ňom pobyt v Ríme zanechal sklamanie a pocit márnosti. Keď mu napokon koncom roka 1516 prišla ponuka od mladého kráľa Františka I., aby sa presunul do Francúzska, neváhal ani chvíľu.
Po dlhej ceste na mulici dorazil k zámku Clos Lucé, ktorý mal byť jeho novým sídlom. Kráľ ho prijal s úctou a udelil mu titul „hlavný maliar, architekt a inžinier“. Na živobytie dostal spolu so svojimi dvoma pomocníkmi mimoriadne štedrý ročný plat – 2000 zlatých. František I. ho ubytoval v blízkosti vlastného sídla v Amboise, aby mal umelca vždy nablízku.
Sen o novom hlavnom meste
V januári 1517 sa kráľ vybral do mestečka Romorantin, kam pozval aj Leonarda. Belgický maliar a historik Karol Vereycken opisuje, že panovník spolu so svojou sestrou Markétou Navarrskou poverili da Vinciho návrhom úplnej prestavby mesta. Cieľom bolo premeniť ho na nové srdce Francúzskeho kráľovstva. Umelec sa úlohy chopil s nadšením a začal kresliť plány na rozsiahly palácový komplex.
Podľa zachovaných skíc mal Romorantin získať dva paláce – jeden pre kráľa, druhý pre jeho matku Luisu Savojskú. Budovy sa svojou architektúrou podobali na milánsky hrad Sforzovcov a už vtedy obsahovali viaceré moderné prvky. Ako pripomína britská historička Pamela Shieldsová, Leonardo zamýšľal, aby sa vstupná brána do paláca otvárala automaticky pomocou mechanizmu, ktorý sám navrhol.
Moderné mesto plné vody a zelene
Da Vinci strávil v Romorantine približne pol roka. Mesto mu učarovalo, no jeho cieľom bolo zbaviť ho stredovekej špiny a chorôb. Prestavať ho chcel od základov – vytvoriť priestranné ulice, množstvo zelene a systém vodných kanálov, ktoré by zabezpečili čistotu a lepšiu hygienu. Francúzsky kráľ poskytol na začiatku roka 1518 na projekt štyritisíc zlatých. Plán rátal so spojením rieky Sauldre s riekou Cher, aby mesto malo efektívnu vodnú infraštruktúru.
Spolu s Markétou Navarrskou si František I. prezeral návrhy a obdivoval Leonardovu víziu. Umelec do projektov zakomponoval mnohé revolučné prvky – kanalizáciu, tečúcu vodu v každom dome či dokonca vyhrievaný podzemný bazén, ktorý mal počas zimy ohrievať celé obydlia.
Z plánov vyplýva, že v kráľovnej paláci chcel vybudovať systém dutých rúr, ktoré by umožnili komunikáciu medzi miestnosťami – akýsi predchodca dnešného telefónu.
Zastavený sen
Rok 1518 priniesol extrémne horúčavy. Leonardo, oslabený vekom a zdravotnými problémami, už ťažko znášal pracovné tempo. Podľa zápisu duchovného Antonia de Beatisa utrpel čiastočné ochrnutie pravej ruky. Následne mesto postihla epidémia malárie, ktorá si vyžiadala stovky životov. Výstavba sa musela zastaviť a obyvatelia z Romorantinu vo veľkom odchádzali.
Leonardo v nasledujúcom roku zomiera – svoj testament spísal na konci apríla 1519 a 2. mája navždy odišiel. Dlhé roky sa predpokladalo, že kráľovský projekt sa nikdy nezačal. Až moderné analýzy pôdy založené na GPS ukázali, že medzi rokmi 1517 a 1519 v okolí prebehli rozsiahle úpravy terénu a výstavba kanálov.
Po Leonardovej smrti sa František I. rozhodol svoju víziu uskutočniť inde – v Chamborde, kde neskôr vznikol známy zámok, do ktorého architektúrnych riešení sa podľa historikov premietli niektoré z majstrových nápadov.
