Bývalý hokejista, dnes známa televízna tvár a moderátor, prežíva spokojné obdobie. Boris Valábik (39) má rodinu, ktorú miluje, prácu, ktorá ho napĺňa, a energiu, ktorú ešte pred pár rokmi míňal na ľade, teraz vkladá do detí. Aj keď je dnes jeho život omnoho pokojnejší ako kedysi, jedno sa nezmenilo – jeho úprimnosť. A práve tou opäť zaujal v rozhovore pre magazín Šarm.
Valábik sa stal otcom po prvýkrát pred štyrmi rokmi, keď sa mu narodila dcérka Viktória. V tom čase sa mu zmenil celý svet. Tento rok sa ich rodina rozrástla o synčeka Boriska, ktorý má za sebou prvé mesiace života – a podľa otca je úplným opakom svojej sestry.
„Zatiaľ si ďalšie dieťa neviem predstaviť, ale nikdy nehovor nikdy,“ priznal otvorene pre Šarm. „Malý Borisko je však taký pokojný, že predstava ďalšieho bábätka je oveľa ľahšia, ako to bolo pri dcérke. Tá bola od narodenia veľmi živá a akčná a kopec energie jej zostal doteraz. Každý mi o nej hovorí, že sa v živote nestratí, čo je naozaj skvelé a ukazuje to jej silnú osobnosť.“
Nie je tajomstvom, že Boris sa stal otcom v čase, keď už mal za sebou búrlivé roky hokejovej kariéry aj verejného života. Dnes si všetko užíva s väčším pokojom, no s rovnakou vášňou. „Rodičovstvo je niekedy náročné, ale deti sú pre mňa stredobod vesmíru. Uvedomujem si, že tieto chvíle sa už nikdy nevrátia, preto sa snažím byť pri všetkom, čo robia,“ dodáva.
„Nebudem ich nútiť. Ani do hokeja, ani do ničoho iného“
Valábik vie, čo znamená tlak, ambície a neúprosná súťaživosť. No hoci vyrastal v prostredí, kde sa šport stal samozrejmosťou, pri svojich deťoch chce ísť inou cestou. „Mám skúsenosť, že deti, ktoré sú odmalička nútené športovať, často okolo štrnásteho roku prestanú,“ hovorí pre Šarm. „Preto chcem, aby si svoje záujmy našli samy. Nechcem raz svojho syna nútiť a hovoriť mu: ‚Musíš tam ísť.‘ Skôr chcem povedať: ‚Vyskúšaj, uvidíš, či ťa to baví, a rozhodni sa sám.‘ Neviem si predstaviť, že by som ho raz budil na hokejový tréning o pol piatej ráno, kam viem, že nechce ísť. Nemal by som na to srdce.“
Hoci sám kedysi žil hokejom 24 hodín denne, dnes tvrdí, že šťastie dieťaťa pre neho znamená viac než akýkoľvek športový úspech. „Ak raz budú moje deti šťastné, nech robia čokoľvek, budem spokojný aj ja,“ znie jeho jednoduchá filozofia.
Z ľadu pred kamery
Po skončení aktívnej kariéry mohol Boris pokračovať ako tréner alebo manažér. No jeho cesta sa vyvinula inak. Ostal pri športe, ale z druhej strany barikády – ako televízny komentátor, moderátor a expert. Diváci ho poznajú najmä z hokejových štúdií, ale už niekoľko rokov sa objavuje aj ako moderátor športových správ na TV JOJ. „Diskusie s vedením televízie trvali asi tri roky,“ priznal pre Šarm. „Dá sa povedať, že po skončení športovej kariéry sa táto práca stala logickým vyústením mojej profesijnej cesty. Je to pokračovanie v oblasti, ktorú poznám, hoci teraz z druhej strany – nie ako športovec, ale ako moderátor.“
Prechod pred kamery mu však neotvoril dvere len do médií, ale aj do sveta, kde sa mohol prejaviť inak – ako rozprávač, glosátor a vtipkár. Kým na ľade platili pravidlá hry, pred kamerou je slobodnejší. „Televízia ma baví, pretože mi umožňuje byť sám sebou. Hokej ma naučil disciplíne, ale v médiách sa môžem viac hrať so slovom, reagovať spontánne. Je to iný typ adrenalínu,“ hovorí.
Policajt, hokejista, moderátor
Nie každý vie, že Valábik sa kedysi živil aj ako policajt. Kariéru v uniforme však musel ukončiť v momente, keď sa začal objavovať v televízii. „Dávnejšie mi jeden nemenovaný minister vnútra dal na výber – buď zostanem pri šou a komentovaní hokeja, alebo sa pustím do policajnej práce,“ prezradil pre Šarm. „Asi som bol príliš na očiach a v tejto oblasti sa prejavila istá ľudská neprajnosť, takže som sa rozhodol pre komentovanie hokeja a kreatívnejšie projekty. Vidím v tom omnoho viac priestoru na napredovanie, tvorivosť a osobnostný rozvoj, než by som mal v policajnej kariére.“
Dnes priznáva, že to bolo správne rozhodnutie. Hokej mu otvoril dvere do sveta, ale televízia mu umožnila ukázať, že je viac než len „ten bývalý obranca“.
Valábik v posledných rokoch pôsobí spokojnejšie než kedykoľvek predtým. Jeho život má jasný rytmus – práca, šport, rodina. A aj keď s humorom hovorí, že ďalšie dieťa si zatiaľ predstaviť nevie, v očiach sa mu zaleskne, keď spomenie svoje dve ratolesti. „Nikdy nehovor nikdy,“ zopakuje s úsmevom. Možno ešte niekedy zoberie do rúk hokejku – no tentoraz nie kvôli tréningu, ale aby ju podal synovi.
