Európska únia opäť zvažuje zapojiť uhlíkové kredity do svojej klimatickej politiky, aby firmám umožnila kompenzovať časť vlastných emisií. Spolu s tým sa však opäť otvára otázka, či tieto mechanizmy skutočne fungujú, alebo sú len priestorom pre greenwashing. Londýnska ratingová agentúra BeZero Carbon tvrdí, že riešením môže byť práve nezávislé hodnotenie kreditov, ktoré má odhaliť ich reálny účinok.
Uhlíkové kredity fungujú v dvoch systémoch – v povinnom (compliance) a v dobrovoľnom trhu. V prvom prípade sú emitenti nútení nakupovať povolenky, kým dobrovoľný trh firmám umožňuje kupovať kredity z projektov ochrany prírody či obnoviteľných zdrojov.
V posledných rokoch sa celý systém zrýchlene profesionalizuje. EU, Brazília, Čína, Francúzsko, Nemecko či Spojené kráľovstvo nedávno podľa Euronews podporili globálny záväzok vytvoriť súdržný systém oceňovania uhlíka a posilniť globálny uhlíkový trh – gesto, ktoré signalizuje nový politický záujem o tieto mechanizmy.
Kde vzniká hodnota uhlíkového kreditu
Zakladateľ BeZero Carbon Sebastien Cross vysvetľuje, že uhlíkový kredit predstavuje pokus „oceniť“ zásah, ktorý znižuje alebo zachytáva emisie.
Môže ísť o projekty výsadby lesov, ochranu mokradí či mangrovov, ale aj technológie priameho zachytávania CO₂ zo vzduchu alebo energetické projekty, ktoré znižujú uhlíkovú intenzitu výroby energie.
Problémom je však overenie toho, či projekt skutočne urobil to, čo deklaruje. Každý kredit by mal predstavovať jednu tonu CO₂. Cross upozorňuje, že presné meranie je prakticky nemožné – vždy pracujeme s odhadmi, modelmi a tzv. kontrafaktuálnymi scenármi, teda výpočtom, čo by sa stalo bez projektu.
EÚ už raz mechanizmus kreditov používala. V rámci systému CDM mohli bohatšie krajiny investovať do ekologických projektov v rozvojových štátoch a získať kredity, ktorými si znižovali vlastné emisie.
Systém však v roku 2020 skončil po kritike pre prehnané prideľovanie kreditov, greenwashing aj odvádzanie pozornosti od domáceho znižovania emisií.
Teraz sa kredity vracajú do hry. Nový klimatický zákon, ktorého cieľom je znížiť emisie do roku 2040 až o 90 %, otvára priestor na využitie medzinárodných kreditov na pokrytie približne 5 % emisií EÚ.
Ako funguje hodnotenie kreditov podľa BeZero
BeZero Carbon vznikla v roku 2020 s cieľom urobiť pre uhlíkové kredity to, čo ratingové agentúry robia pre finančné nástroje.
Cross opisuje svoju prácu takto:
- agentúra nevytvára metodiky ani projekty necertifikuje,
- hodnotí už existujúce kredity,
- určuje pravdepodobnosť, že kredit naozaj zodpovedá jednej tone CO₂.
Pri hodnotení začínajú s verejne dostupnými údajmi. Ak sú informácie neúplné, vstupujú do komunikácie s tvorcami projektov, aby získali podklady. Výsledkom je jeden syntetický rating, ktorý má kupujúcim ukázať mieru rizika.
Podľa Crossa sa za posledné roky rad zásadne zmenil:
- pred piatimi rokmi neexistovali takmer žiadne merateľné ukazovatele rizika,
- dnes už trhy využívajú satelitné snímky, technologické modely aj nové analytické nástroje,
- záujem štátov o ratingy rastie, najmä pri nastavovaní pravidiel podľa článku 6 Parížskej dohody.
Cross tvrdí, že práve lepšia dátová infraštruktúra umožňuje identifikovať kvalitu projektov a eliminovať slabé alebo zavádzajúce tvrdenia, ktoré v minulosti diskreditovali celý systém.
Obavy z poklesu ceny uhlíka
EÚ momentálne diskutuje o tom, či má uhlíkové kredity opäť integrovať priamo do svojho systému obchodovania s emisiami (ETS). Podľa Crossa ide o citlivú otázku – ak sa do systému pustia lacnejšie kredity zo zahraničia, môže to zraziť cenu uhlíka v EÚ. A práve vysoká cena uhlíka je hlavným ekonomickým tlakom, ktorý núti firmy investovať do dekarbonizácie doma.
Podobné obavy existujú aj pri možnom započítavaní permanentných uhlíkových odstránení, ktoré by ešte viac rozšírili ponuku kreditov a tým znížili cenu povoleniek.
Najväčší problém uhlíkových kreditov je podľa Crossa správne stanovenie baseline – teda určenie toho, čo by sa stalo bez projektu.
Chyby pri určovaní baseline stáli aj za zlyhaním starého CDM systému. Mnohé projekty tvrdili, že zabránia určitým emisiám, no neskôr sa ukázalo, že ich odhady boli nadhodnotené alebo úplne falošné.
Technologické nástroje dneška však výrazne zlepšujú kontrolu. Satelitné sledovanie či automatizované modely umožňujú ratingovým agentúram vytvoriť oveľa presnejší obraz o reálnom prínose jednotlivých projektov.
Čo môžu ratingové agentúry vyriešiť – a čo nie
Cross upozorňuje, že aj najmodernejší rating nedokáže vyriešiť všetko. Uhlíkové kredity môžu byť efektívnym doplnkom dekarbonizácie, no nikdy nenahradia priame znižovanie emisií.
„Aby kredity fungovali, musia byť drahé a kvalitné,“ tvrdí. „Ak cena klesne príliš nízko, firmy stratia motiváciu investovať do prechodu na nízkouhlíkové technológie doma.“
