Zatnete zuby a privriete oči, keď filmový hrdina utrpí škaredé zranenie? Nie je to len prejav vašej citlivosti. Váš mozog v tej chvíli spúšťa fascinujúci proces, ktorý vedci konečne dokázali vysvetliť.
Ukazuje sa, že naše oči a hmat sú prepojené oveľa tesnejšie, než sme si kedy mysleli. Píše o tom aj portál Medical Xpress.
Stačí si spomenúť na kultovú scénu z filmu Kasíno, kde Robert De Niro nemilosrdne trestá podvodníka kladivom. Väčšina divákov sa v tom momente inštinktívne mykne, akoby tá bolesť preskočila z plátna priamo do ich vlastných prstov. Tento fenomén dlhé roky nedával spávať neurológom ani psychológom. Prečo naše telo reaguje fyzickou bolesťou na obyčajné svetelné lúče dopadajúce na sietnicu?
Odpoveď prináša nová štúdia zverejnená v prestížnej vedeckej publikácii Nature. Tím expertov z univerzít v Readingu, Amsterdame a Minnesote odhalil, že náš zrakový systém nie je len pasívnym prijímačom obrazu. V skutočnosti obsahuje „mapy“ nášho vlastného tela. To znamená, že keď vidíme cudziu bolesť, náš mozog ju doslova simuluje na našej vlastnej koži.
Mozog si bolesť prehráva ako na simulátore
Vedci prišli na to, že oblasti mozgu, o ktorých sme si mysleli, že spracúvajú výhradne vizuálne podnety, sú organizované prekvapivo podobne ako centrá hmatu. Funguje to ako dokonale zohraný orchester.
Dr. Nicholas Hedger, hlavný autor štúdie, vysvetľuje tento mechanizmus jasne: „Keď sledujete, ako niekoho šteklia alebo mu ubližujú, oblasti mozgu, ktoré spracúvajú hmat, sa rozsvietia v usporiadaní, ktoré zodpovedá zasiahnutej časti tela. Váš mozog mapuje to, čo vidíte, na vaše vlastné telo a ‚simuluje‘ pocit dotyku, hoci sa vám fyzicky nič nestalo.“
Táto simulácia nie je náhodná. Ide o evolučnú výhodu, ktorá nám pomáha prežiť. „Táto vzájomná komunikácia funguje aj opačným smerom. Napríklad, keď idete v tme na toaletu, hmatové vnemy pomáhajú vášmu zrakovému systému vytvoriť vnútornú mapu toho, kde sa veci nachádzajú, aj pri minimálnom vizuálnom vstupe,“ dodáva Hedger. Naše zmysly teda nepracujú izolovane, ale spoločne skladajú ucelený obraz reality.
Sociálna sieť a Počiatok odhalili skryté mapy
Výskumníci sa rozhodli otestovať svoju teóriu v praxi na vzorke 174 ľudí. Počas toho, ako účastníci sledovali filmy ako Sociálna sieť či sci-fi triler Počiatok, prístroje monitorovali ich mozgovú aktivitu. Výsledky boli jednoznačné. Zrakové centrá vykazovali aktivitu, ktorá presne kopírovala pocity na tele diváka, nie len to, čo sa dialo na obrazovke.
Zaujímavé je, že tento systém má dve úrovne. V jednej časti zrakového systému zodpovedajú „mapy tela“ tomu, kde sa objekt nachádza vo vašom zornom poli – ak vidíte niečo dole, aktivuje sa oblasť spojená s nohami. V inej časti mozgu však systém reaguje priamo na konkrétnu časť tela, na ktorú sa pozeráte, bez ohľadu na to, kde na plátne sa nachádza. Mechanizmus spracovania dotyku je takpovediac „vrytý“ priamo do nášho zraku.
Nádej pre autizmus a ľahšiu diagnostiku
Tento objav presahuje hranice filmovej zábavy. Má obrovský potenciál v medicíne, najmä pri chápaní neurodiverzity. „Tento objav by mohol zmeniť spôsob, akým chápeme diagnózy, ako je autizmus,“ hovorí doktor Hedger.
Vedecká komunita dlho predpokladala, že schopnosť vnútorne simulovať zážitky iných ľudí je kľúčom k empatii. U ľudí s autizmom môžu tieto procesy fungovať odlišne. Nová metóda by mohla nahradiť vyčerpávajúce senzorické testy, ktoré sú pre deti či pacientov často stresujúce. V budúcnosti by tak lekárom na diagnostiku mohlo stačiť, aby pacientovi pustili dobrý film.
