Smrť Györgya Dózsu, ktorý stál na čele rozsiahle roľníckej rebélie v roku 1514, patrí medzi najdrastickejšie a najponižujúcejšie tresty, aké sú v histórii známe. Muž, ktorý sa usiloval o úplné prevrátenie spoločenského poriadku vtedajšieho Uhorska, skončil na žeravom kovovom tróne, zatiaľ čo jeho najbližších druhov prinútili aktívne sa podieľať na jeho mučení.
Portál Mirror uvádza, že Dózsa sníval o zásadnej premene krajiny. Predstavoval si spoločnosť bez dominancie šľachty, s rovnomernejším rozdelením pôdy a oslabeným vplyvom cirkevných autorít. V období začiatku 16. storočia išlo o mimoriadne odvážne a radikálne predstavy. Napriek tomu dokázal získať podporu desaťtisícov roľníkov, ktorí sa k nemu pridávali v nádeji na lepší život.
Jeho armáda mala podľa dobových opisov až okolo 40-tisíc prívržencov. Povstalci napádali panské sídla, likvidovali majetky šľachticov a v krajine vyvolali rozsiahly chaos. Dózsa ich motivoval silnými prejavmi, v ktorých vyzýval, aby sa postavili proti tým, ktorí dlhé generácie rozhodovali o ich životoch.
Porážka pri Temešvári
Rastúce napätie spôsobilo medzi šľachtou paniku. V snahe ubrániť svoje postavenie si najala žoldnierov, ktorí mali povstanie potlačiť. Aj keď Dózsovo vojsko rástlo počtom, jeho slabý výcvik a nedostatok výzbroje boli fatálnymi nevýhodami.
Rozhodujúci stret prišiel 15. júla 1514 neďaleko dnešného Temešváru v Rumunsku. Povstalci utrpeli drvivú porážku a ich vodca padol do zajatia. Pre vplyvných predstaviteľov šľachty však obyčajná poprava neprichádzala do úvahy – chceli ukázať, aký osud čaká každého, kto spochybní mocenské štruktúry krajiny.
Peklo v podobe popravy
Podľa dobových zdrojov pripravili pre Dózsu trest, ktorý mal byť zároveň fyzickým utrpením aj symbolickou potupou. Muž musel sedieť na rozpálenom železnom kresle, na hlavu mu nasadili kovovú korunu a do rúk mu vložili žeravé žezlo. Takýto postup mal predstavovať výsmech jeho ambíciám – keďže ho obviňovali z túžby uchopiť moc, potrestali ho výjavom pripomínajúcim karikatúru panovníka.
Zapojenie hladujúcich druhov do mučenia
Najteatrálnejšou a súčasne najbrutálnejšou súčasťou odsúdenia bolo zapojenie jeho spolubojovníkov. Deväť z nich držali niekoľko dní o hlade a následne ich priviedli k miestu popravy. Šľachtické úrady nariadili, aby jedli kúsky mäsa, ktoré mučitelia vyrvali Dózsovi z tela rozpálenými kliešťami. Tí, ktorí rozkaz odmietli, boli okamžite usmrtení a ich telá rozštvrtené. Zvyšní väzni sa zo strachu podvolili a urobili to, čo od nich žiadali.
Historiografia sa dodnes nezhodla na tom, či bol Dózsa šľachtického pôvodu, alebo pochádzal zo skromnej rodiny. Nesporné však je, že jeho život i smrť sa stali súčasťou legendy, ktorá pripomína, ako brutálne dokázala moc reagovať na akékoľvek ohrozenie svojho postavenia. Niektorí odborníci dokonca predpokladajú, že rebelantské sklony boli v rodine zakorenené, keďže jeho brat János mal neskôr viesť ďalšie povstanie.
Dózsova smrť tak patrí medzi najtemnejšie a najkrutejšie udalosti v európskych dejinách a ostáva mementom krutosti, ktorá sprevádzala boj o moc v období raného novoveku.
