Zemský povrch zvyčajne nie je ideálnym miestom na sledovanie nálad našej hviezdy, no teleskop GREGOR na Kanárskych ostrovoch to tentoraz zvládol na jednotku. Výsledkom sú detailné zábery najsilnejších slnečných erupcií tohto roka, ktoré nám odhalili, čo sa presne deje tesne pred výbuchom.
Získať kvalitný obraz slnečnej erupcie zo Zeme je mimoriadne náročné. Musí vám priať počasie, Slnko musí byť v správnej polohe a vy musíte mať techniku namierenú presne tam, kde to o pár sekúnd buchne. Profesor Carsten Denker z Leibnizovho inštitútu pre astrofyziku v Postupime neskrýva nadšenie z toho, že sa im podarilo zachytiť besnenie aktívnej oblasti NOAA 14274. Informuje o tom vedecký portál Phys.org.
Denker vysvetľuje, prečo je tento úlovok taký vzácny: „Silné erupcie sa vyskytujú buď na odvrátenej strane Slnka, alebo v noci, keď je zamračené, keď sú zlé podmienky na pozorovanie, alebo keď sú jednoducho mimo zorného poľa, kam teleskop práve mieri.“ Tentoraz však mali šťastie. Počas 10. a 11. novembra 2025 sa teleskop na Tenerife pozeral presne tam, kam mal.
Beštia menom NOAA 14274
Oblasť, ktorú vedci sledovali, nebola žiadnym neviniatkom. Išlo o najaktívnejšiu skupinu slnečných škvŕn celého roka 2025. Táto „továreň na erupcie“ vyprodukovala neuveriteľných 135 erupcií triedy C, 15 stredne silných erupcií triedy M a päť najsilnejších erupcií triedy X. Práve tie sú pre vedcov najzaujímavejšie, no v aktuálnom slnečnom cykle ich zatiaľ zaznamenali menej ako sto.
Erupcia z 11. novembra dosiahla intenzitu X5.1, čím sa zaradila na šieste miesto v rebríčku najsilnejších výbuchov tohto cyklu. Tieto udalosti nezostali bez odozvy ani na Zemi. Výbuchy vymrštili do vesmíru obrovské množstvo koronálnej hmoty, čo v nasledujúcich nociach spôsobilo nádherné polárne žiary, ktoré sme mohli pozorovať aj v nižších zemepisných šírkach.
Keď sa magnetické siločiary zamotajú ako vrkoč
To, čo robí tieto nové zábery prelomovými, nie je len sila erupcie, ale detaily, ktoré sa podarilo zachytiť tesne pred ňou. Teleskop GREGOR využil špeciálny režim skenovania. Počas 14 minút vytvoril mozaiku aktívnej oblasti s rozmermi 175 000 x 110 000 kilometrov. Len pol hodinu po tomto skene prišiel výbuch.
Vďaka tomu vedci videli „rozbušku“ v priamom prenose. Doktorka Meetu Verma z vedeckého tímu opisuje, čo videli na povrchu: „Penumbrálne vlákna, ktoré sa zvyčajne tiahnu radiálne z tmavého jadra tieňa, boli silne zakrivené a spletené.“
Laicky povedané, magnetické pole Slnka bolo v danom mieste extrémne „vystresované“. Rotácia škvŕn a strihové pohyby vytvorili prostredie, kde sa nahromadená energia musela uvoľniť. A stalo sa to explozívne. Vedci dokázali rozlíšiť detaily o veľkosti len 100 kilometrov, čo je pri vzdialenosti Slnka fantastický výkon.
Dáta budú analyzovať mesiace
Novembrová kampaň bola pre astronómov mimoriadne plodná. Podarilo sa im nahrať takmer 40 000 dátových súborov, ktoré teraz čaká náročné spracovanie a rekonštrukcia obrazu. To, čo vidíme teraz, je len prvá ochutnávka.
Tieto pozorovania nám pomáhajú lepšie pochopiť mechanizmy, ktoré spúšťajú tie najničivejšie vesmírne búrky. Slnečný cyklus 25 ešte nepovedal posledné slovo a vďaka teleskopom ako GREGOR budeme na jeho ďalšie vrtochy pripravení lepšie než kedykoľvek predtým.
