Väčšina z nás vyrastala v presvedčení, že mapa sveta je objektívnym odrazom reality. Hranice sú pevné, štáty majú svoju farbu a sever je vždy hore.
Historici a geografi však čoraz hlasnejšie upozorňujú, že to, čo považujeme za geografickú pravdu, je často len storočia stará ilúzia, ktorá formuje naše vnímanie nerovnosti, migrácie a moci. Píše o tom The Guardian.
Spomeňte si na hodiny zemepisu. Pravdepodobne ste sa učili spoznávať svet pomocou máp, ktoré pripomínali obrovské puzzle. Každá krajina bola jeden dielik, jedna farba, jedna homogénna jednotka. William Rankin, historik z Yale univerzity, vystopoval korene tohto videnia sveta až do 18. storočia. Práve vtedy britskí kartografi vymysleli „puzzle mapy“ ako učebnú pomôcku pre deti aristokratov.
Tento pedagogický nástroj prežil storočia a dodnes deformuje naše myslenie. Svet vnímame ako sadu izolovaných blokov, kde každú krajinu reprezentuje jedno číslo – či už ide o HDP alebo priemernú dĺžku života. Rankin tvrdí, že tento prístup je nebezpečný. „Myslím si, že to spôsobuje skutočné škody nielen v tom, ako chápeme tieto krajiny, ale aj v tom, ako chápeme nerovnosť,“ varuje historik. Realita je totiž oveľa tekutejšia a hranice priepustnejšie, než naznačujú hrubé čierne čiary na papieri.
Keď má pravdu aj Donald Trump
Počas svojej kampane za anexiu Kanady označil Donald Trump hranicu so severným susedom za umelú čiaru, ktorú niekto nakreslil pravítkom „priamo cez vrch krajiny„.
Hoci historici okamžite pripomenuli, že táto hranica je výsledkom komplexných dejín, museli uznať jednu vec: Trump sa nemýlil úplne. Veľká časť hranice skutočne kopíruje 49. rovnobežku – rovnú čiaru, ktorú do mapy zakreslili britskí a americkí diplomati bez toho, aby mali poňatia o miestnej geografii.
Od Atlasa k Hermesovi
Dnes sa ozývajú hlasy volajúce po kartografickej revolúcii. Henk van Houtum, politický geograf z holandskej Radboud University, prichádza s výzvou „Osloboďte mapu“. Navrhuje, aby sme prestali vnímať svet cez optiku statického titana Atlasa, ktorý na chrbte drží nemenný glóbus. Namiesto toho by sme mali prijať perspektívu jeho vnuka Hermesa – posla s okrídlenými sandálmi, ktorý symbolizuje pohyb a prepojenie.
Tento posun je viditeľný najmä pri zobrazovaní migrácie. Bežné mapy často využívajú masívne šípky smerujúce do Európy, čo podvedome vyvoláva pocit invázie a ohrozenia. „Táto bez tváre, masívna šípka je predovšetkým perspektívou štátu,“ píše Van Houtum. „Zdôrazňuje domnelú homogenitu národa a výnimočnosť prekračovania hraníc cudzincami.“
Tlak na zmenu vizuálneho jazyka už prináša ovocie. Európska agentúra Frontex pod paľbou kritiky vymenila útočné šípky za menej alarmujúce kruhy rôznych veľkostí. Stále nie sú neutrálne, no aspoň nepripomínajú vojnové plány.
Biele miesta a neviditeľní ľudia
Mapy boli odjakživa nástrojom moci. Britská knižnica nedávno vystavila mapu Severnej Ameriky z 18. storočia, kde boli územia pôvodných obyvateľov zámerne ponechané ako prázdne biele miesta. Tom Harper, kurátor výstavy, vysvetľuje, že cieľom bolo „vyvolať dojem, že sú neobsadené a dostupné na získanie„.
Proti tomuto vymazávaniu z histórie dnes stojí fenomén tzv. „counter-mappingu“ (protimapovania). V 80. rokoch sa obyvatelia indického Bombaja zachránili pred vysťahovaním tým, že si sami zmapovali svoje slumy. Podobne to urobili ľudia v kenskom Kibere, obrovskom slume v Nairobi, ktorý bol na oficiálnych mapách dlhé desaťročia značený ako les. Títo ľudia pochopili, že ak nie ste na mape, pre úrady neexistujete.
Rankin vo svojej knihe Radikálna kartografia navrhuje úplne nový pohľad. Predstavte si mapu objaviteľských ciest z 15. storočia, ktorá neoslavuje, kde všade Európania zapichli vlajku, ale zvýrazňuje len tie miesta, ktoré boli dovtedy skutočne neobývané. Výsledok? „Niekoľko desiatok ostrovov a obrovské množstvo ľadu,“ konštatuje Rankin. Všetko ostatné už niekomu patrilo.
Návrat starého známeho
Technológie nám dnes umožňujú vidieť svet v nových súvislostiach, no paradoxne vracajú do hry aj starých hráčov. Mercatorovo zobrazenie, ktoré v 16. storočí vzniklo pre námorníkov, bolo dlho zatracované. Dôvodom je skreslenie – čím bližšie k pólom, tým väčšie sa pevniny javia. Grónsko na ňom vyzerá rovnako veľké ako Afrika, hoci v realite je Afrika 14-krát väčšia.
Kartografovia ho pred storočím poslali do dôchodku aj pre jeho koloniálny podtón (zväčšuje Európu a Severnú Ameriku na úkor globálneho Juhu). Internetová éra ho však v roku 2005 vzkriesila. Webové aplikácie si ho obľúbili, pretože pri približovaní mapy zachováva uhly ulíc, čo je pre navigáciu v meste dôležitejšie než presná veľkosť kontinentov.
Dokonalá mapa neexistuje, pretože guľatú Zem na plochý papier (či displej) bez chyby neprekreslíte. Rankin aj Van Houtum sa zhodujú, že namiesto hľadania jednej objektívnej pravdy by sme mali prijať neistotu. Mapa nie je územie – je to len jeden z mnohých príbehov o ňom.
