Po tisícročiach relatívnej rovnováhy sa Ženevské jazero v priebehu posledného desaťročia ocitlo v stave zásadnej a prakticky nezvratnej premeny. Na vine sú invázne sladkovodné lastúrniky známe ako kopýtka, ktoré patria medzi najničivejšie nepôvodné druhy na svete.
Podobne ako tukové usadeniny zužujúce cievy, aj tieto mäkkýše sa v priebehu niekoľkých rokov rozšírili do približne päťkilometrového potrubného systému pod Švajčiarskym federálnym technologickým inštitútom v Lausanne. Kým si zodpovedné orgány uvedomili rozsah problému, situácia už bola podľa denníka The Guardian nezvratná. Niektoré výmenníky tepla stratili až tretinu svojho výkonu, pretože ich zaniesli rozdrvené lastúry.
Invázny druh sa dostal do potrubí, ktoré čerpajú studenú vodu z hĺbky približne 75 metrov zo Ženevského jazera a využívajú ju na chladenie univerzitných budov. Dôsledky však zasiahli viac než len výučbové priestory. Stabilná teplota je nevyhnutná aj pre chod univerzitných dátových centier a dlhodobých vedeckých experimentov, ktoré neznesú výkyvy.
Kolónie mäkkýšov ohrozujú infraštruktúru aj pitnú vodu
Dreissena bugensis, známa ako kopýtko hrboľaté, sa dokáže prichytiť na rôzne povrchy pomocou byssových vlákien a vytvára husté kolónie. Tie postupne pokrývajú technické zariadenia a vedú k upchávaniu potrubí vo vodárňach, elektrárňach aj v priemyselných objektoch. Riziku je vystavené aj zásobovanie pitnou vodou v Ženeve a Lausanne, keďže čerpacie a filtračné systémy sa nachádzajú v oblastiach, kde sa lastúrniky masívne šíria. Rovnaký problém zaznamenalo aj miestne letisko, ktoré používa podobný vodný chladiaci systém ako univerzita.
Jediným reálnym riešením, ako ochrániť potrubia EPFL a Univerzity v Lausanne, je vybudovanie úplne uzavretého chladiaceho okruhu. Ide však o preteky s časom. Výstavba by sa mala začať v roku 2027 a potrvá približne päť rokov.
Explozívne rozmnožovanie a šok vedcov
Kopýtka sa považujú za extrémne agresívny invázny druh najmä pre svoju schopnosť rýchleho rozmnožovania. Jedna samica dokáže vyprodukovať až milión vajíčok. Niektoré jedince dokážu prežívať aj v hlbokých častiach jazier až niekoľko desaťročí. Rozmnožovanie prebieha počas celého roka a vajíčka sú kladené aj pri teplotách okolo päť stupňov Celzia. Švajčiarski vedci zostali v roku 2022 zaskočení rozsahom invázie, hoci prvý výskyt tohto druhu v Ženevskom jazere bol zaznamenaný len pred šiestimi rokmi. Základ potravinového reťazca sa podľa nich úplne zmenil. Pôvodné druhy slimákov, kreviet či mušlí z jazera prakticky zmizli.
Biológ Ibelings upozornil, že pre toto jazero už neexistuje návrat do pôvodného stavu. Podľa jeho slov je dno pokryté súvislou vrstvou kopýtok, ktoré obsadili každý dostupný priestor a úplne nahradili piesok. Mäkkýše sa v Ženevskom jazere objavili dokonca v rekordnej hĺbke 250 metrov, v prostredí s minimálnym množstvom kyslíka a takmer bez iných foriem života. Práve schopnosť prežiť v extrémnych podmienkach umožňuje ich nekontrolované šírenie v alpských jazerách.
Problém sa dotýka aj Slovenska
Pôvod kopýtok hrboľatých siaha do povodia rieky Dneper na Ukrajine. Prostredníctvom lodnej dopravy sa však rozšírili po celej Európe aj Severnej Amerike. V súčasnosti ide o jeden z najvážnejších inváznych problémov sladkovodných ekosystémov v Európe, ktorý si vyžaduje neustály dohľad. Od roku 2014 sa tieto lastúrniky začali šíriť aj v slovenskom úseku Dunaja. Podobný scenár sa odohral v Spojených štátoch, kde v roku 1989 kolonizovali Veľké jazerá. Dnes tam tvoria viac než 99 percent biomasy bezstavovcov v niektorých vodných plochách.
V USA ich prítomnosť viedla ku kolapsu populácií rýb a zákonodarcovia odhadujú, že riešenie následkov si vyžiada minimálne pol miliardy dolárov. Výskumy z roku 2022 ukázali, že takmer 99 percent všetkých vzoriek živočíchov v niektorých jazerách tvorili výlučne kopýtka. O dva roky neskôr vedci zaznamenali už len tento jediný druh.
Keď sa dostanú do jazera, niet cesty späť
Kopýtka výrazne znižujú množstvo planktónu, narúšajú potravinové reťazce, zvyšujú kyslosť vody a vytláčajú pôvodné druhy. Každý jedinec dokáže denne prefiltrovať až dva litre vody a živí sa najmä fytoplanktónom, ktorý tvorí základ celého jazerného ekosystému. Ich filtračná aktivita spôsobuje väčšiu priehľadnosť vody, čo umožňuje prenikanie svetla do hlbších vrstiev. Tento efekt, podobne ako klimatická zmena, prispieva k otepľovaniu hlbín a zvyšuje riziko výskytu toxických siníc.
Akonáhle sa kopýtka v jazere usadia, neexistuje účinný spôsob, ako ich odstrániť. Jedinou možnosťou je zabrániť ich šíreniu do ďalších vodných plôch dôsledným čistením lodí a rybárskeho vybavenia.
Po tisíckach rokov stability tak Ženevské jazero prežíva v priebehu jediného desaťročia zásadnú ekologickú premenu. Skúsenosti z amerických jazier ukazujú, že ani po tridsiatich rokoch nedochádza k úbytku populácie Dreissena bugensis. Invázne druhy patria celosvetovo medzi päť hlavných príčin straty biodiverzity a dôsledky v švajčiarskych jazerách sa naplno prejavia v najbližších rokoch.
