Filmy Sám doma patria k stáliciam sviatočného vysielania a pre mnohých divákov sú synonymom detskej prefíkanosti a neškodného humoru. Z lekárskeho hľadiska však príbeh dvoch nešťastných zlodejov pripomína skôr sériu extrémnych úrazov, ktoré by sa v skutočnom svete takmer určite skončili tragicky.
Profesor anatómie Adam Taylor z Lancasterskej univerzity označuje Harryho a Marva za „lekárske zázraky“. Dvojica, ktorú vo filmoch stvárnili Joe Pesci a Daniel Stern, podľa neho prežila situácie, ktoré by u reálnych ľudí viedli k okamžitej smrti alebo aspoň k trvalým následkom. Fakt, že po každej pasci opäť vstanú a pokračujú v naháňačke, nemá s realitou nič spoločné.
„Stručne povedané, Harry a Marv sú chodiacimi lekárskymi zázrakmi,“ píše profesor Taylor v článku pre The Conversation. „Aj keby navonok vyzerali v poriadku, vnútorné poškodenia by boli pravdepodobne zničujúce.“
Keď detské pasce pripomínajú autonehody
Hoci sú prvé dva diely Sám doma považované za rodinné vianočné klasiky, obsahujú dlhú sériu násilných scén. Mokri banditi sú opakovane zasiahnutí padajúcimi tehlami, ťažkými predmetmi, elektrickým prúdom či ohňom. Podľa Taylora ide o sily porovnateľné s čelnými nárazmi áut vo vysokej rýchlosti – a ľudské telo na ne jednoducho nie je stavané.
Jedným z extrémnych príkladov je pasca s 45-kilogramovým vrecom cementu, ktoré Marva zasiahne priamo do hlavy. „Hrubý výpočet síl, ktoré vzniknú pri náraze 45-kilového vreca cementu do hlavy, naznačuje okamžité smrteľné zranenie,“ uvádza Taylor. „Krk jednoducho nedokáže absorbovať takúto úroveň sily.“
Hlava ako najzraniteľnejší cieľ
Údery do hlavy patria medzi najčastejšie útoky, ktorým dvojica vo filmoch čelí. Padajúce tehly, žehličky či plechovky s farbou by podľa odborníka výrazne zvyšovali riziko herniácie mozgu – stavu, pri ktorom opuchnuté mozgové tkanivo preniká do priestorov, kam nepatrí. „To môže stláčať oblasti riadiace dýchanie a pohyb, čo často vedie ku kóme a smrti,“ upozorňuje profesor.
Zvlášť šokujúca je scéna z druhého filmu, keď Marva zasiahnu do tváre štyri tehly zhodené zo strechy. Namiesto okamžitého bezvedomia sa síce komicky zvíja na zemi a vydáva vysoké zvuky, no v realite by takýto zásah pravdepodobne skončil fatálne.
Nebezpečenstvo sa nekončí pri lebke
Taylor zdôrazňuje, že problémom nie sú len poranenia hlavy. Mnohé Kevinove pasce by extrémne zaťažili hrudník a veľké cievy. Pády z výšky, nárazy ťažkých predmetov či rozdrvenie policou plnou plechoviek s farbou by mohli viesť k vážnym vnútorným zraneniam.
„V extrémnych prípadoch môže dôjsť k prasknutiu aorty, hlavnej tepny tela, čo je takmer vždy smrteľné,“ vysvetľuje odborník. Navyše farba v očiach by mohla spôsobiť chemické popáleniny a trvalú stratu zraku.
Bodné rany, elektrina a oheň
Medzi ikonické pasce patrí aj klinec prerážajúci chodidlo. Takéto bodné poranenie by mohlo poškodiť nervy, mäkké tkanivá či kosti a zaviesť baktérie hlboko do rany, čím by výrazne vzrástlo riziko život ohrozujúcej infekcie vrátane tetanu.
V druhom filme sa utrpenie Mokrých banditov ešte stupňuje. Marv je zasiahnutý elektrickým prúdom zo zváračky, čo spôsobuje nekontrolovateľné svalové sťahy. Zobrazenie jeho kostry je však len kreslený efekt – elektrina v skutočnosti „nezviditeľňuje“ kosti, keďže nevytvára röntgenové žiarenie. Oheň je ďalšou kapitolou sám o sebe: v prvom filme Harry skončí v plameňoch, pričom tento trik spôsobil Joeovi Pescimu v reálnom živote vážne popáleniny.
Podľa profesora Taylora by prežitie celej série Kevinových pascí vyžadovalo mimoriadne šťastie, okamžitú špičkovú traumatologickú starostlivosť a dlhé mesiace rehabilitácie. Bez toho by boli následky s veľkou pravdepodobnosťou smrteľné alebo minimálne s trvalými následkami.
„Možno práve tieto pretrvávajúce zranenia vysvetľujú, prečo sa Mokri banditi už nikdy nevrátili v ďalšom pokračovaní,“ uzatvára Taylor. Z filmového hľadiska ide o komédiu, z medicínskeho pohľadu však o učebnicový príklad toho, čo by sa v skutočnosti skončilo katastrofou.
