Ani Vianoce nie sú len o pokoji, mieri a láskavosti. Nie vždy ich sprevádza iba zvuk rolničiek, vôňa stromčeka a rodinná pohoda. Aj počas sviatkov sa odohrávajú zločiny, tragédie a desivé udalosti, ktoré ukazujú, že ani tento čas nie je uchránený od temnej stránky ľudských činov. Nasledujúca cesta vedie najprv cez čistý horor, potom cez mimoriadne tragické udalosti spojené s čakaním v radoch a napokon sa dotkne aj prípadov, ktoré sú síce menej krvavé, no stále znepokojujúce. Relatívne menej krvavé.
Začiatok patrí tým najdesivejším udalostiam – veľkým kauzám, ktoré otriasli médiami a verejnosťou. Až potom sa príbeh presunie k menším, takmer banálnym, no stále zarážajúcim vianočným zlyhaniam.
Vianoce ako ideálny čas na besnenie
Satan. Ronald Simmons terorizoval svoju rodinu už od mladosti a násilníkom zostal po celý život. Na vyvraždenie vlastnej rodiny si zámerne zvolil Vianoce. Píše portál Idnes.cz.
Osud bývalého vojaka americkej armády Ronalda Genea Simmonse je skutočným hororom. Ide o najväčší prípad vyvraždenia vlastnej rodiny v dejinách Spojených štátov. Tragédia sa odohrala počas Vianoc v roku 1987, no jej korene siahali oveľa hlbšie do minulosti. Simmons bol dlhodobo násilnícky, po svadbe s manželkou Becky ju úplne ovládol, izoloval, ponižoval a navyše roky sexuálne zneužíval vlastnú dcéru.
Napokon sa rozhodol zlikvidovať celú rodinu. Vianočné sviatky, keď sa všetci mali stretnúť, považoval za ideálnu príležitosť. Najskôr zavraždil manželku a najstaršieho syna, potom jednu z dcér a následne svoje ďalšie štyri deti. Tým však nekončil. Postupne zabil aj syna s jeho manželkou a ich dcéru, ďalšiu dcéru s jej manželom, ich syna a napokon aj dievča, ktoré mal so svojou vlastnou dcérou.
Po masakre sa vybral do mesta vyzdvihnúť vianočné darčeky, ktoré pre rodinu kúpil. Svojej matke zanechal stručný ďakovný list, pil alkohol a vrátil sa domov, kde na podlahe stále ležalo sedem tiel, zatiaľ čo ostatné ukryl vonku. Neskôr znovu odišiel do mesta, kde zastrelil dvoch náhodných ľudí a ďalších viacerých zranil.
Po zatknutí v cele mlčal, len ležal a odmietal komunikovať. Nevypovedal ani pred súdom, nikdy nenaznačil svoje motívy. Rozsudok smrti prijal bez odporu, dokonca ho výslovne uvítal.
Zmiznutie na Štedrý večer
Rodina Sodderovcov hľadala svoje deti celé desaťročia, upozorňovala na ich zmiznutie aj veľkým pútačom, ktorý odstránili až v roku 1989, keď už bol vyblednutý a zničený časom.
Jedna fotografia udržiavala nádej, no zároveň prehlbovala pochybnosti a traumy. V roku 1967 Sodderovci dostali poštou snímku muža, o ktorom sa v sprievodnom texte tvrdilo, že ide o ich zmiznutého syna Louisa a že fotografiu posiela on sám.
Rodičia v mužovi syna spoznávali, problémom však bolo, že zásielka prišla bez spätnej adresy.
Na Štedrý deň roku 1945 boli George a Jennie Sodderovci doma spolu s deviatimi z desiatich detí. Krátko po polnoci pani domu prebudil zvláštny telefonát. Neznáma žena si pravdepodobne pomýlila číslo a do slúchadla sa čudne smiala. Asi o pol hodiny neskôr Jennie začula náraz na povale a vzápätí ucítila dym. Dom zachvátil požiar. Rodičia spolu so štyrmi deťmi vybehli von.
Pre zvyšných päť sa chcel otec so synmi vrátiť, no už to nebolo možné. Dom bol celý v plameňoch, rebrík, ktorý býval zvyčajne opretý o stenu, zmizol a viacero vecí nebolo tam, kde mali byť. Hasiči dorazili príliš neskoro a do 45 minút sa stavba úplne zrútila.
V troskách sa však nenašli žiadne pozostatky piatich detí – ani jediná kosť. Rodičia boli presvedčení, že deti niekto uniesol. Spolu s ďalšími pozorovateľmi poukazovali na množstvo podozrivých okolností.
Podpaľačstvo a únos pripisovali sicílskej mafii, ktorá sa mala pomstiť Georgeovi za jeho verejnú kritiku Mussoliniho a talianskych fašistov, čo sa v komunite talianskych emigrantov nestretlo s pochopením. Útok spájali aj s predchádzajúcimi vyhrážkami.
Sodderovci sa pátrania nikdy nevzdali. Pravidelne sa objavovali fotografie ľudí, ktorí sa v staršom veku podobali na ich deti. Dcéra Sylvia, dnes jediná žijúca z rodiny, dodnes hľadá súrodencov prostredníctvom inzerátov a internetových fór.
Vražda detskej kráľovnej krásy
Vyzerala ako z obrázka. JonBenét Ramseyová bola pôvabná, známa a neustále na očiach – na súťažiach krásy, v novinách, časopisoch aj v televízii.
Mala len šesť rokov, no už zbierala jeden titul za druhým. Malá Miss Colorado, Malá Miss Charlevoix, Kráľovská Miss Ameriky, Národná malá Miss krásy. Médiá boli plné jej fotografií a rodičia Patsy a John Ramseyovci jej kariéru všemožne podporovali a propagovali.
Vianočný deň roku 1996 však všetko zmenil. Rodičia našli v kuchyni list s požiadavkou na výkupné za dcéru a okamžite zavolali políciu. Približne po siedmich hodinách bola JonBenét nájdená v pivnici domu – uškrtená garotou a s vážnou fraktúrou lebky.
Vyšetrovanie sa rýchlo obrátilo proti rodičom. Objavili sa teórie o zabití v návale hnevu, o tom, že čin mohol spáchať brat a rodičia ho kryli, hovorilo sa o prehnaných ambíciách a dokonca o sexuálnom zneužívaní.
Ramseyovcom priťažilo aj to, že s políciou nespolupracovali ideálne. Polícia sama urobila množstvo chýb, zverejňovala informácie, ktoré zverejňovať nemala, a medzi vyšetrovateľmi panovali rozpory. Prípad dlhé roky otriasal Amerikou aj svetom.
Až v roku 2008 sa okresný prokurátor rodičom oficiálne ospravedlnil a úplne ich zbavil podozrenia. Priklonil sa k verzii, že vrahom bol neznámy votrelec, ktorý prenikol do domu. Páchateľa sa nikdy nepodarilo nájsť a prípad z Vianoc 1996 zostáva otvorený dodnes.
Ušľapanie v rade
K Vianociam patria nákupy, k nim zľavy a s nimi aj nekonečné rady, tlačenice a nervozita. Práve v tomto príbehu zohrávajú hlavnú úlohu konzum, bezohľadnosť a agresivita.
V roku 2008 čakalo pred newyorským Walmartom v štvrti Queens na predvianočné zľavy na televízory a DVD približne dvetisíc ľudí. Atmosféra bola napätá, padali prvé údery päsťami. Dav vyrval sklenené dvere z pántov a násilne sa tlačil dovnútra. Jedného zo zamestnancov, ktorí sa snažili dvere zvnútra udržať, masa ľudí zvalila na zem.
Tridsaťštyriročného Jdimytaia Damoura ušľapali k smrti. Jeho kolega neskôr vypovedal, že ho zabili priamo pred jeho očami.
Svedkyňa Kimberly Cribbsová označila správanie ľudí za primitívne. Uviedla, že aj keď ich vyzývali, aby obchod opustili, pretože zamestnanec zomrel, dav kričal, že čakali v rade od predchádzajúceho rána, a pokračoval v nakupovaní.
Pri neurotických vianočných radoch, ktoré nemajú s pokojom a mierom nič spoločné, sa ešte chvíľu zdržíme.
Nepredbiehať! Vražda v rade na Santu
Rok 1971, Cleveland. V nákupnom centre sa vytvoril rad detí a rodičov čakajúcich na stretnutie so Santom. Tyrone Howard stál v rade so svojimi tromi synmi, jeho tehotná manželka odišla nakupovať a neskôr sa k nemu vrátila. Za ním stál Jack Fitzpatrick so svojimi tromi deťmi, zatiaľ čo jeho tehotná manželka tiež nakupovala.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
