Slovensko je krajinou architektonických paradoxov. Na jednej strane máme krásne historické centrá, na strane druhej sme dovolili vzniknúť stavbám, pri ktorých si domáci aj turisti klopú na čelo.
Niektoré sú dedičstvom totalitného režimu, iné sú však čerstvými pomníkmi ľudskej chamtivosti a nevkusu. Od betónových džunglí v mestách až po arogantné hotely v národných parkoch – toto je prehľad projektov, ktoré zmenili tvár krajiny, často k horšiemu. Zoznam zostavilportál Pravda.
Urbanistka Milota Sidorová však upozorňuje na dôležitý rozdiel: „Preto je dôležité rozlišovať medzi kontroverziou, ktorá vznikla mocenským zásahom alebo urbanistickým omylom, a architektonickou kvalitou stavby, ktorá môže byť výnimočná.“ Nie všetko, čo verejnosť nenávidí, je automaticky zlá architektúra. Niekedy je problémom len zvyk, inokedy skutočná katastrofa.
Pozrime sa na konkrétne diela, ktoré vyvolávajú najväčšie vášne.
Petržalské sídliská: Experiment, ktorý rozdelil národ
Najväčšie sídlisko v strednej Európe je dodnes témou, na ktorej sa spoločnosť nezhodne. Pre zahraničie to bol fascinujúci úkaz rýchleho ubytovania más, pre domácich často betónová pasca. Urbanistka Milota Sidorová vysvetľuje, že problémom nebola ani tak samotná výstavba, ako ideológia za ňou: „Panelové sídliská patria do kategórie riešení, ktoré sú výsledkom presvedčenia minulého režimu, že masová bytová výstavba a moderný spôsob života si vyžadujú monofunkčné celky, veľké odstupy a organizáciu života „zhora“.“
Výsledkom sú izolované bloky, ktoré síce technicky fungujú, no zlyhali v tvorbe skutočného mesta s ulicami a životom. Po revolúcii sa tento dojem ešte zhoršil chaotickým zatepľovaním, ktoré zmenilo šedú monotónnosť na krikľavý cirkus.
Obytný dom Glória: Päsť na oko v panoráme Ružinova
Ak hľadáte dôkaz, že ani kapitalizmus nezaručuje vkus, pozrite sa na Glóriu pri trhovisku Miletičova. So svojimi 101 metrami bola dlho najvyššou v meste, no výška nie je jej najväčším hriechom. Je to vizuálny chaos plný nepochopiteľných tvarov a dekorácií.
Iróniou osudu je, že kým pred dvadsiatimi rokmi dostala cenu, o päť rokov neskôr si vyslúžila anticenu Brutus. Je to dokonalý príklad architektúry, ktorá sa snaží byť svetovou, no končí ako gýč.
Hlavná stanica Bratislava: Vstupná brána hanby
Tento bod zoznamu je otvorenou ranou hlavného mesta. Tisíce ľudí denne prechádzajú priestorom, ktorý páchne močom, zanedbanosťou a beznádejou. Hoci stanica plní svoju funkciu, zlyháva v základnej ľudskej dôstojnosti – chýba teplo, čisté toalety aj pocit bezpečia.
Exteriér nie je o nič lepší. Predstaničné námestie je len asfaltová plocha bez zelene, kde kľučkujete medzi taxíkmi, nervóznymi vodičmi a reklamným smogom. Pre turistu je to prvý dotyk so Slovenskom, a ten dotyk je studený a špinavý.
Autobusová stanica Nivy: Nákupné centrum, kde občas zastane autobus
Developer HB Reavis sľuboval moderný terminál, no cestujúci dostali obrovský „nákupák“, kde je doprava len trpeným doplnkom. Počet nástupíšť sa zmenšil, podzemie je stiesnené a orientácia v priestore pripomína únikovú hru. Ak chcete chytiť spoj, musíte prejsť labyrintom obchodov, pretože eskalátory a výťahy sú strategicky rozmiestnené tak, aby vás zdržali pri výkladoch. Analytici varovali vopred: funkcia dopravy sa tu stala rukojemníkom komercie.
Staromestská ulica a Most SNP: Diaľnica cez srdce histórie
Technicky je Most SNP unikátne dielo. Ľudsky je to katastrofa. „Most SNP je technický a architektonický skvost, ktorý obstojí v medzinárodnom kontexte. Lenže jeho realizácia bola spojená s brutálnym zásahom do historickej štvrte… Kontroverzia tu nevzniká kvôli tomu, ako most vyzerá, ale kvôli tomu, čo kvôli nemu zaniklo,“ pripomína Milota Sidorová. Pre tento betónový zárez do mesta zmizla Vydrica, synagóga aj kus Podhradia. Štvorprúdovka necitlivo oddelila hrad od centra a ukázala, že pre minulý režim malo auto väčšiu hodnotu než história.
Einsteinova ulica: Múr medzi sídliskom a riekou
Igor Lichý z ITB Development označuje túto tepnu za jeden z najväčších omylov. Diaľnica efektívne odrezala najväčšie sídlisko od Dunaja. Kým v Hamburgu či iných metropolách dopravu zakopávajú pod zem, my sme si postavili bariéru, ktorá bráni prirodzenému rozvoju nábrežia.
Slovenský rozhlas: Pyramída, ktorú sme sa museli naučiť milovať
Obrátená pyramída bola roky terčom posmechu a nenávisti. Pôsobila cudzo, chladne, oceľovo. Dnes sa karta obrátila. „Až čas ukázal, že ide o mimoriadne invenčnú architektúru, ktorá má svetové parametre,“ hovorí Sidorová. Je to príklad stavby, ktorá predbehla svoju dobu – rovnako ako Parížania najprv neznášali Eiffelovku, my sme potrebovali čas na pochopenie Rozhlasu.
Premostenie SNG: Červená handra pre tradicionalistov
Podobný osud stihol aj dostavbu Slovenskej národnej galérie. Dlhé roky chátrania a verejných hádok vytvorili dojem, že ide o nepodarok. Až nedávna rekonštrukcia odhalila jej skutočnú silu. Premostenie nie je chybou, je to sebavedomé gesto, ktoré prepojilo nádvorie s mestom a konečne slúži svojmu účelu.
Divadlo Aréna: Čierna kocka na historickej streche
Na Tyršovom nábreží to však dopadlo rozpačito. Historická budova dostala po obnove modernú nadstavbu – čierny, agresívny kváder, ktorý tam pristál ako vesmírna loď. Kritici upozorňujú, že vizuál vznikol bez súťaže, čo cítiť. Pôsobí to ako náhodný zlepenec štýlov, ktorý nerešpektuje pôvodného ducha miesta.
Štadión Antona Malatinského (City Arena): Obor v historickom centre Trnavy
Trnava robí veľa vecí dobre, ale toto jej nevyšlo. Moderný štadión s nákupným centrom bol násilne vtlačený do tesnej blízkosti historického jadra. Mierka stavby totálne rozbíja jemnú štruktúru starého mesta. Je to dôkaz, že keď chýba citlivý urbanizmus, peniaze prevalcujú dedičstvo.
KlimaPark Kysak: Eko-centrum, ktoré zabetónovalo prírodu
Tento projekt je definíciou irónie. Košická župa postavila za dva milióny eur centrum klimatického vzdelávania, ktoré v praxi robí presný opak toho, čo hlása. Namiesto zelene, stromov a vody nájdete vydláždené plochy a skosený trávnik. Deti sa o ochrane klímy učia z obrazoviek v budove, ktorá sama prispieva k prehrievaniu okolia.
Hotel Granit (Zemplínska šírava): Solitér na brehu
Štátny hotel na Šírave je vnímaný rozporuplne. Kým architekti oceňujú jeho moderný tvar dopĺňajúci vodnú plochu, verejnosť ho vidí ako päsť na oko. Vášne rozprúdil najmä exminister Jaroslav Naď s plánmi na rekonštrukciu v žlto-modrých farbách, ktoré by z budovy spravili lacnú napodobeninu moderny.
Hotel Damian v Jasnej: Panelák v národnom parku
Toto je najkrikľavejší príklad arogancie moci. V Nízkych Tatrách vyrástol kolos, ktorý ignoruje všetko – reliéf, mierku aj zdravý rozum. „Problémom však je jeho mierka. Ide o masívny komplex s mestskou, nie horskou veľkosťou… Projekt celkovo pôsobí ako z katalógu montovaných domov,“ znie nekompromisná kritika. Stavba vytvorila bariéru vo výhľade a uzavrela sa do seba.
Apartmánový dom Nová Polianka: Tatranská nocľaháreň
Medzi Smokovcom a Lomnicou vyrástol objekt, ktorý tam nemá čo hľadať. Ďalší „panelák“ v lese, tentoraz vo forme investičných apartmánov. Bez služieb, bez kaviarne, bez pridanej hodnoty. Len čistý biznis s metrami štvorcovými v ochrannom pásme TANAP-u.
Veža snov na Štrbskom plese: Atrakcia pre nikoho
Štrbské pleso malo svoju ikonickú panorámu, kým tam nevtrhla „Veža snov“. Šikmá konštrukcia v treťom stupni ochrany parazituje na výhľadoch, ktoré boli predtým dostupné všetkým. Verejnosť ju nominovala na anticenu Brutus, čo hovorí za všetko.
Chodník korunami stromov (Bachledova dolina): Rúbeme les, aby sme ho ukázali
Turistický magnet v Belianskych Tatrách je postavený na paradoxe. Aby ste mohli obdivovať stromy z výšky, museli ich najprv vyrúbať. Viac ako kilometer dlhý betónový a drevený had, zakončený 32-metrovou vežou, je v noci vysvietený ako vianočný stromček, čím stresuje zver. K tomu sa pridávajú podozrenia z nelegálnej výstavby prístupovej cesty a zvláštne praktiky pri vykupovaní pozemkov. Polícia koná, no atrakcia zatiaľ veselo zarába.
