Chcel len fotiť farebné ulice Petrohradu, no skončil v zákopoch, kde smrť bola bližšie než sloboda. Arash Darbandi, iránsky fotograf, sa stal pešiakom v ruskej vojnovej mašinérii proti svojej vôli.
Jeho príbeh odhaľuje brutálne praktiky náboru cudzincov, ktorým nedávajú na výber. Píše o tom aj ta3.com.
Do Ruska prišiel s turistickými vízami a fotoaparátom na krku. Arash (34) si zarábal tým, že fotil okoloidúcich v pestrých šatách za tisíc rubľov (približne 10 eur). Vojna na Ukrajine pre neho existovala len v správach, kým sa jedného dňa neocitol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Bežná kontrola a hádka s policajtom sa zmenili na nočnú moru, z ktorej nebolo úniku.
Buď väzenie, alebo front
V policajnej cele mu predložili ultimátum, ktoré znelo skôr ako rozsudok. „Povedali mi: Toto je Rusko a ty musíš ísť do vojny,“ spomína Arash pre UNITED24 Media. Hrozili mu rokmi za mrežami, no on argumentoval, že maximálnym trestom by malo byť vyhostenie. Logika však v kasárňach neplatila.
Zrazu sa ocitol vo výcvikovom tábore pri Belgorode. Muž, ktorý vyštudoval ropné inžinierstvo a živil sa umením, nikdy v živote nedržal zbraň. „Nikdy som ani nedržal nôž v ruke,“ priznáva. Zúfalstvo ho dohnalo k extrémnemu činu – úmyselne si poranil ruku, dúfajúc, že ho pošlú domov. Namiesto slobody ho však čakala len nemocnica a návrat do pekla.
Mŕtvi jedlo nepotrebujú
Výcvik bol fraškou. Žiadna taktika, žiadna streľba, len nekonečný beh a bitky. Cudzinci – od Afričanov cez Kolumbijčanov až po Arabov – boli segregovaní a zaobchádzali s nimi horšie než so zvieratami. „Keď sme spadli na zem, stráže nás tvrdo bili, aby sa uistili, že zostaneme v rade,“ opisuje Arash brutalitu inštruktorov.
Keď ich poslali na prvú misiu, velitelia sa ani neunúvali dať im zásoby. „Smiali sa a povedali nám, že mŕtvi ľudia jedlo nepotrebujú,“ spomína na mrazivú vetu, ktorá sa takmer stala realitou. Po útoku dronu ostal ležať zranený a opustený, až kým ho nezachránili tí, proti ktorým mal bojovať – Ukrajinci.
„Nikdy nepomáhajte teroristom“
Dnes je Arash v bezpečí, no trauma ostáva. Spätne vidí, že jeho „voľba“ ísť do vojny bola len ilúziou. Útek neprichádzal do úvahy, za chrbtom mali vždy namierené hlavne vlastných veliteľov.
Jeho odkaz svetu je jasný a naliehavý: „Nikdy nepomáhajte teroristom. Vždy klamú a vždy vás využívajú. Prosím, zastavte vojnu,“ Arash už nechce bojovať. Chce len mier a možnosť vrátiť sa k životu, kde jediným „výstrelom“ bude ten z jeho fotoaparátu.
