Najkritickejší moment ľudského života sa odohráva v úplnej tme, skrytý pred zrakmi lekárov aj vedcov. Týždeň po oplodnení sa embryo pokúša uchytiť v maternici, no práve tento krok často zlyháva.
Tímu z Babraham Institute a Stanfordskej univerzity sa teraz podaril úžasný kúsok – v laboratóriu verne napodobnili ľudskú sliznicu, ktorá embryá nielen prijala, ale ich aj začala vyživovať. Píše o tom aj portál News Medical.
Prvých pár dní tehotenstva je pre vedu dlhodobo „čiernou skrinkou“. Čo presne sa deje v momente, keď sa zhluk buniek dotkne steny maternice, ostávalo zahalené tajomstvom. Práve toto tajomstvo je však kľúčom k pochopeniu, prečo toľko párov márne čaká na vytúžené dieťa a prečo proces umelého oplodnenia (IVF) často končí sklamaním.
Peter Rugg-Gunn, vedúci štúdie z Babraham Institute, upozorňuje na vážnosť situácie: „Pochopenie implantácie embrya a jeho vývoja tesne po nej má obrovský klinický význam, pretože tieto štádiá sú obzvlášť náchylné na zlyhanie.“ Podľa neho je práve vysoká miera neúspechu pri uhniezďovaní jedným z hlavných limitujúcich faktorov úspešnosti IVF.
Architektúra života v skúmavke
Vedci nepostavili len jednoduchú Petriho misku s bunkami. Išli na to ako inžinieri, ktorí stavajú dom. Potrebovali vytvoriť 3D model, ktorý by verne kopíroval zložité fyziologické vlastnosti endometria – výstelky maternice.
Použili na to tkanivo darované zdravými ženami, z ktorého izolovali dva kľúčové typy buniek: epitelové a stromálne. Aby tieto bunky fungovali ako v skutočnom tele, museli pre ne vytvoriť špeciálne „lešenie“. Do gélovej štruktúry zakomponovali komponenty, ktoré dávajú maternici jej tvar a pevnosť.
Výsledok? Dokonalá replika, ktorá reagovala na hormóny presne tak, ako by reagovala maternica ženy.
Chemický rozhovor, ktorý rozhoduje o všetkom
Skutočný test prišiel, keď do tohto umelého prostredia vložili darované ľudské embryá z IVF kliník. To, čo nasledovalo, prekonalo očakávania. Embryá sa správali, akoby boli doma – prichytili sa a začali prenikať do pripraveného „lešenia“.
Model dokázal niečo, čo predchádzajúce pokusy nezvládli. Začal s embryom komunikovať. „Boli sme naozaj nadšení, keď sme videli, že náš systém uvoľňuje základné faktory potrebné na výživu embrya v prvých týždňoch tehotenstva,“ priznal Rugg-Gunn. „Predchádzajúce modely to nedokázali dosiahnuť, takže pre nás to predstavovalo prielom.“
Embryá v tomto systéme prežili až do 14. dňa vývoja. Začali vylučovať tehotenský hormón hCG (ten, ktorý zafarbí test na tehotenstvo) a dokonca si začali vytvárať základy pre budúcu placentu. Vedci tak mohli „odpočúvať“ molekulárnu konverzáciu medzi materským tkanivom a embryom, ktorá bola doteraz nepočuteľná.
Nádej pre páry, ktorým sa nedarí
Tento objav nie je len akademickým cvičením. Pre lekárov otvára dvere k personalizovanej medicíne pri liečbe neplodnosti. Model by mohol slúžiť na testovanie, prečo konkrétna maternica odmieta embryo, alebo na skúšanie liekov, ktoré by zvýšili šance na uchytenie.
Irene Zorzan, spoluautorka štúdie, vysvetľuje dopad objavu jasne: „Teraz môžeme byť svedkami nepreskúmaných aspektov najskorších momentov vývoja a odhaliť nový pohľad na to, ako sa kladú základy úspešného tehotenstva.“
Sarah Elderkin, ďalšia z autoriek, dodáva, že synchronizovaná komunikácia medzi embryom a výstelkou maternice je nevyhnutná pre zdravie dieťaťa aj matky. „Náš model nám umožňuje pochopiť, ako sa toto spojenie vytvára pri implantácii, čo má dôsledky pre neplodnosť, zlepšenie úspešnosti tehotenstva a včasnú identifikáciu porúch tehotenstva.“
