Zlatan Ibrahimovič si počas svojej dlhej a úspešnej kariéry vybudoval povesť muža, ktorý nepozná strach a pred žiadnou výzvou nesklopí zrak. Jeho arogancia a sebavedomé vystupovanie sa stali neoddeliteľnou súčasťou jeho identity, ktorú prezentoval svetu ako nepriestrelný ochranný štít. Avšak vo svojej úprimnej autobiografii s názvom Ja som Zlatan nečakane odkryl aj svoju druhú, hlboko zraniteľnú tvár.
Legendárny švédsky útočník v nej opisuje obdobie, kedy sa jeho svet zrútil a on, namiesto toho, aby bol oporou pre svoju rodinu v najťažšej chvíli, zvolil útek. Príbeh o vážnom ochorení jeho prvorodeného syna Maximiliana je mrazivou spoveďou o bezmoci, ktorú nedokázalo poraziť ani obrovské ego hviezdneho futbalistu.
Keď sa imidž neporaziteľného rozplynul v nemocničnej chodbe
Švédsky futbalista s balkánskymi koreňmi bol roky známy tým, že o sebe hovoril v superlatívoch a na ihrisku pôsobil ako nedotknuteľný stroj. Tento obraz „ego maniaka“ však dostal trhliny v momente, keď sa stal otcom. Ibrahimovič priznal, že kým nemal deti, cítil sa ako pán situácie, ktorého nič nerozhádže. Všetko sa však zmenilo v roku 2006, krátko po narodení jeho prvého syna Maximiliana. Chvíle, ktoré mali byť naplnené otcovskou pýchou, vystriedal strach, aký dovtedy nepoznal.
„Celé telo som mal v kŕči. Nikdy som sa takto necítil. Kým som nemal dieťa, bol som pán nedotknuteľný. Mohol som byť zúrivý a šialený, ale toto bolo iné. Bol som úplne bezmocný,“ uvádza Ibrahimovič vo svojej knihe, čím poukazuje na prudký kontrast medzi jeho verejnou personou a realitou vystrašeného rodiča.
Nočná mora menom Maximilian: Boj o každý gram váhy
Zdravotné komplikácie malého Maximiliana sa začali prejavovať nenápadne, no o to intenzívnejšie. Rodičia si všimli, že niečo nie je v poriadku, keď chlapec nedokázal udržať potravu a namiesto prospievania začal rapídne chradnúť. Okolie sa snažilo hviezdu Juventusu a neskôr Interu Miláno upokojovať, no inštinkt hovoril niečo iné.
„U Maximiliana bolo všetko inak, všimli sme si, že veľa vracia. Nepriberal na váhe, skôr chudol. Nevedeli sme, či je to normálne. Vracal stále. Vlastne všetci ma utešovali, že to nie je strašné, ale nakoniec sme museli ísť k lekárovi,“ spomína na traumatizujúce obdobie Zlatan. Diagnóza bola neúprosná a vyžadovala si okamžitú hospitalizáciu a následný chirurgický zákrok na žalúdku. Chlapec bol v tom čase už v kritickom stave a podľa slov jeho otca vyzeral, akoby ho opúšťal život, pričom sa mu pred očami menil na „kosť a kožu“.
Okamih totálnej bezmoci pred inkubátorom
Keď lekári oznámili, že je nevyhnutná urgentná operácia, Ibrahimovič sa ocitol v stave psychického šoku. Cesta do nemocnice mu z pamäti vypadla, zostali len čriapky vnemov spojené so strachom o život vlastnej krvi. Keď napokon uvidel svojho syna v nemocničnom prostredí, realita ho zasiahla plnou silou.
„Nepamätám si cestu do nemocnice. Pamätám si len chodbu a vôňu. Bežal som a pýtal sa, kde je môj syn. Odviedli ma do sály, kde Maximilian ležal v inkubátore. Bol menší ako kedykoľvek predtým, s hadičkami po tele a cez nos. Vtedy mi akoby vytrhli srdce z hrude,“ opisuje v autobiografii dramatické sekundy pred sálou. Práve vtedy Zlatan pocítil, že jeho doterajšia sila a hnev, ktoré mu pomáhali vyhrávať zápasy, sú mu v nemocničnom prostredí úplne nanič.
Útek, ktorý si dodnes vyčíta
V momente, kedy mala rodina držať spolu, sa Zlatan zachoval spôsobom, ktorý s odstupom času sám označuje za zbabelý. Tlak situácie a pohľad na trpiace dieťa boli pre neho natoľko neznesiteľné, že nedokázal zostať po boku svojej partnerky Heleny Seger.
„Povedal som Helene: Milujem vás oboch. Si pre mňa všetko, ale toto nezvládnem. Zavolaj mi, ak budeš čokoľvek potrebovať. A utiekol som z nemocnice,“ priznal futbalista s tým, že v danej chvíli jednoducho nedokázal byť oporou, ktorú jeho rodina tak zúfalo potrebovala. Svoje vtedajšie konanie vníma ako svoju najväčšiu životnú slabosť.
Dedičstvo jazvy a nová perspektíva
Operácia žalúdka dopadla úspešne a Maximilian sa z ťažkého stavu postupne zotavil. Hoci sú udalosti z roku 2006 už dávnou minulosťou, na tele Ibrahimovičovho syna zostala trvalá pamiatka v podobe jazvy po zákroku. Pre Zlatana je táto jazva pripomienkou dňa, kedy pochopil, čo sú skutočné životné priority.
„Maxi má dodnes jazvu. Je zdravý ako všetky deti v jeho veku a ja si na to často spomeniem. Úprimne, dáva mi to lepší pohľad na život,“ uzatvára tému vo svojej spovedi. Dnes je Maximilian dospelý, má 19 rokov a spolu so svojím bratom Vincentom kráča vo šľapajach svojho otca v mládežníckych štruktúrach AC Miláno. Príbeh z nemocničnej chodby však zostáva dôležitou súčasťou rodinnej histórie a mementom, že aj ten najväčší hrdina môže v kľúčovom momente zaváhať.
