Verejnosť ju pozná ako komičku, moderátorku a výraznú osobnosť slovenskej mediálnej scény. Eva Evelyn Kramerová však v posledných rokoch vystupuje aj v úplne inej roli – ako hlas, ktorý otvorene pomenúva tému psychického zdravia a vlastnej zraniteľnosti.
O svojej skúsenosti s panickými záchvatmi sa hovorí bez prikrášľovania a s vedomím, že aj známe tváre zápasia s problémami, ktoré nie je vidno na prvý pohľad. Rozhovor publikoval portál Closer.
Keď telo prevezme kontrolu
Prvý panický záchvat zažila ešte počas vysokoškolského štúdia. Prišiel nečakane, bez varovania a bez vysvetlenia. „Prvý panický záchvat som dostala, asi keď som mala dvadsať rokov. Bolo to po stand-upe. Na začiatku som vôbec nechápala, o čo ide. Svet sa mi obracal, zľakla som sa, že som sa zbláznila.“
V tom čase netušila, čo sa s ňou deje. Pocit ohrozenia bol natoľko silný, že mala dojem, že zomiera. Cesta k pochopeniu vlastného stavu nebola krátka ani jednoduchá. „Dopracovať sa k momentu, keď som konečne vedela, čo mi je, od bodu, keď som mala pocit, že zomriem, bola dlhá cesta.“
Potlačené veci sa vracajú
Z odstupu času dnes Evelyn vie, že záchvaty neboli náhodné. „Ataky boli zapríčinené vecami z puberty či z detstva, ktoré som v mysli vytesnila. Neriešila som to do bodu, kým nevybuchli ako tlakový hrniec. Pomohla mi jedna fantastická psychologička,“ vysvetľuje.
Panika sa postupne začala spájať aj s vystupovaním pred publikom. Po prvom silnom záchvate sa bála návratu na javisko, čo viedlo k tomu, že so stand-upom prestala. Úzkosti prichádzali nepravidelne a bez zjavného spúšťača – skoro ráno aj uprostred bežného dňa v obchode. „Keď som tam chytila paniku, nevedela som prísť ani na električku.“
Terapia ako bolestivý, no nutný proces
Zlom nastal až v momente, keď sa dostala k odbornej pomoci. Počas školy stretla psychologičku, ktorá jej pomenovala, čo prežíva, a odporučila terapiu. „Začala som aktívne chodiť na terapiu a vďaka nej sa mi úzkosti zmiernili. Porozumela som, prečo prichádzajú, a naučila som sa s nimi narábať lepšie.“
Terapia však neznamenala okamžitú úľavu. Práve naopak. „Keď som ju začala, na nejaký čas sa mi dosť zhoršili úzkosti. Otvorila som niečo, čo som v sebe dlho potláčala a bolo to bolestivé.“ Podľa nej ide o nevyhnutnú fázu procesu, bez ktorej nie je možné traumy spracovať a nastaviť si zdravšie hranice.
Autenticita namiesto dokonalosti
Otvorenosť sa stala jedným z dôvodov, prečo má úspech aj podcast jauuu, P. S. to bolelo, ktorý spoluvytvára s herečkou Petrou Polnišovou. Rozprávajú sa v ňom o vzťahoch, randení a čítajú príbehy ľudí, ktorí im píšu. Evelyn priznáva, že bez úprimnosti by projekt nikdy nefungoval. „Chceli sme byť autentické, pretože dnes je všetko ‚insta-friendly‘, vypreparované, krásne. No skutočný život tak nefunguje.“
Aj humor vníma ako nástroj, ktorý pomáha spracovať chaos každodennosti. Práve schopnosť hovoriť o ťažkých témach bez pretvárky považuje za dôležitý kontrapunkt k idealizovanému obrazu života na sociálnych sieťach.
Sláva, hejt a osobná strata
Ako verejne známa osoba si uvedomuje riziká spojené s otvorenosťou. Keď o úzkostiach prehovorila prvýkrát, bála sa, že jej slová niekto zneužije alebo vytrhne z kontextu. „Bála som sa, že niekto jednoducho povie ‚á, ona je blázon‘ a zle to pochopí.“
V poslednom období sa jej citlivosť ešte prehĺbila. Tento rok jej zomrel otec, čo zásadne ovplyvnilo jej psychický stav. Priznáva, že preto obmedzila verejné vystupovanie a rozhovory. Potrebuje čas na spracovanie straty a na to, aby sa vyrovnala s emóciami bez tlaku okolia a online hejtu.
Hovoriť nahlas má zmysel
Evelyn dlhodobo upozorňuje aj na spôsob, akým sa v médiách a spoločnosti hovorí o ženách, ich vzhľade a hodnote. Kritizuje redukovanie osobnosti na čísla na váhe či splnenie úzkych estetických noriem. Zároveň však verí, že otvorená diskusia má význam, aj keď pokrok prichádza pomaly.
