Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil oslobodzujúci verdikt Špecializovaného trestného súdu voči bývalému predsedovi Najvyššieho súdu a exministrovi spravodlivosti Štefanovi Harabinovi. Odvolanie prokurátora, ktorý žiadal vrátenie veci na opätovné prejednanie, bolo zamietnuté a rozhodnutie nadobúda právoplatnosť. V relácii Bielik Online obhajoval svoje postoje a zároveň prezradil, či sa znovu chystá kandidovať na post prezidenta SR.
S Harabinom sa spája čerstvý rozsudok Najvyššieho súdu, ktorý ho oslobodil spod obžaloby za výrok o „pacifikovaní nacistov na Ukrajine“ a za vetu, že by urobil to isté, čo ruský prezident Vladimir Putin po začiatku invázie. Zmenil sa jeho názor na ruskú agresiu po takmer 4 rokoch trvania absolútnej vojny Ruska voči Ukrajine?
Harabin odpovedal, že svoj výrok by nemenil a zopakoval, že „jednoznačne by urobil to isté, čo Putin“, pričom tvrdil, že ide o likvidáciu „ukronacistov“, ktorí podľa neho od roku 2014 na Donbase zavraždili tisíce civilistov. Rozsudok Najvyššieho súdu podľa neho neznamená len oslobodenie v časti hanobenia národa, ale aj v časti údajného schvaľovania agresie Ruska, čo prezentoval ako dôkaz, že Rusko „nie je agresor“ a „neporušuje medzinárodné právo“.
Na označenie agresora však nie je potrebné rozhodnutie Bezpečnostnej rady OSN, ako tvrdí Harabin. Tá je kvôli svojmu zloženiu (5 stálych členov – Čína, Rusko, Francúzsko, USA, Spojené kráľovstvo; 10 nestálych členov, ktoré volí Valné zhromaždenie OSN na dva roky) častokrát paralyzovaná, čo sa potvrdilo aj v prípade vojny na Ukrajine, keďže Rusko rozhodnutie vetovalo.
Agresor je ten, kto prekročí hranice cudzieho štátu a vedie voči nemu vojnu a na takéto označenie nie je potrebné žiadne špeciálne uznesenie. Ako podotkol Bielik, podľa bežného chápania medzinárodného práva je iniciatívne použitie sily na území iného štátu agresiou.
Harabin trvá na tom, že z právneho hľadiska Rusko agresorom nie je, lebo nebolo označené Bezpečnostnou radou OSN podľa článku 39 Charty OSN. Argumentoval aj článkom 51 Charty OSN o práve na sebaobranu a tvrdil, že Rusko použilo silu na obranu svojho územia, keďže oblasti Donbasu, Novoruska (historické územie severného pobrežia Čierneho mora, pozn. autora) a Krymu po referendách „požiadali o vstup do Ruskej federácie“ a stali sa jej súčasťou na základe rozhodnutia ruskej Dumy.
Časová následnosť nesedí, územia nikto neuznáva
Časová následnosť podľa historických faktov však nesedí. K odtrhnutiu samoprehlásených republík a anexii častí územia došlo až po tom, čo Rusko napadlo Ukrajinu.
Nedá sa hovoriť o tom, že Rusi bránia svoje územie, aj keby sme pripustili, že tieto oblasti patria Rusku, čo zatiaľ medzinárodne prakticky nikto neuznáva, uviedol moderátor a spochybnil Harabinovu teóriu o sebaobrane v zmysle článku 51. Harabin to všal odmieta s tým, že z pohľadu platnosti medzinárodného práva nie je rozhodujúce, koľko štátov uzná nové územné usporiadanie. Ako paralelu spomenul historické prípady pripojenie časti Mexika Spojenými štátmi či vznik Belgicka po referende v 19. storočí, ktoré podľa neho tiež neboli okamžite všeobecne uznané, no dnes sú považované za súčasť príslušných štátov.
Harabin sa odvoláva aj na Medzinárodný súdny dvor v Haagu, ktorý mal podľa neho na návrh Ukrajiny vo februári 2024 zamietnuť označenie Ruska za agresora a v decembri 2025 prijať protinávrh Ruska týkajúci sa údajnej genocídy páchanej „banderovcami“ na civilnom obyvateľstve. Z týchto rozhodnutí vyvodzoval záver, že právne niet pochýb o správnosti postupu Ruskej federácie a že kritika Ruska zo strany západných politikov či médií je „len dojmologická“.
Moderátor otvoril aj tému Kosova a pripomenul, že práve na jeho prípade medzinárodné spoločenstvo použilo argument sui generis, ktorý mnohí považujú za sporný precedens. Naznačil, že Harabin by mohol skôr stavať na článkoch 106 a 107 Charty OSN, ktoré hovoria o osobitných právach víťazných veľmocí po druhej svetovej vojne, no Harabin opäť zdôraznil centrálnu rolu článku 51 a jeho údajne nespochybniteľné použitie Ruskom.
Kritika Fica
Harabin tvrdí, že Slovenská republika by mala vyhlásiť neutralitu, vystúpiť zo Severoatlantickej aliancie a hľadať bezpečnostné garancie nie u západných spojencov, ale u Ruska, Číny či Iránu ako „nových veľmocí“. Vykreslil víziu bloku neutrálnych štátov, do ktorého by patrili napríklad Bielorusko, Slovensko a Česko, pričom tvrdil, že Rusko má záujem na vzniku takejto zóny. Neutralita má podľa neho zabezpečiť, aby Slovensko neparticipovalo na žiadnom vojnovom konflikte, a zároveň otvoriť priestor na „perspektívnu ekonomickú a vojenskú spoluprácu“ s mocnosťami, ktoré by ju garantovali.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
