Otázka, či je právo veta v Európskej únii zárukou suverenity, alebo naopak brzdou, ktorá oslabuje postavenie Únie voči mocnostiam ako Rusko, Spojené štáty či Čína, sa vracia opakovane. Pripomenula ju aj situácia spred niekoľkých rokov, keď sa na samite lídrov EÚ rozhodovalo o balíku finančnej pomoci pre Ukrajinu v hodnote 50 miliárd eur. Kým 26 členských štátov bolo pripravených podporu schváliť, maďarský premiér Viktor Orbán využil právo veta a prijatie rozhodnutia zablokoval. Výsledkom bolo, že Únia nebola schopná okamžite dospieť ku konsenzu a rokovania sa museli odložiť.
Hoci ide o udalosť z minulosti, podobný scenár sa v európskej politike opakuje pravidelne. Vždy, keď sa objaví závažná kríza, členské štáty sa nevedia zhodnúť a rozhodovanie sa posúva. Aj preto sa pred blížiacim sa zasadnutím Európskej rady znovu otvorila diskusia o tom, či by sa jednomyseľnosť mala nahradiť väčšinovým hlasovaním, uvádzajú Aktuality.
Postoje členských krajín sa dlhodobo líšia. Štáty západnej Európy sú skôr naklonené obmedzeniu alebo zrušeniu práva veta. Naopak krajiny strednej a východnej Európy, vrátane Slovenska, Maďarska, Česka a Poľska, ho považujú za dôležitý nástroj ochrany vlastných záujmov. Jednoznačná zhoda na zmene pravidiel je preto zatiaľ v nedohľadne.
Yar: Únia je nejednotná a paralyzovaná
Rozdielne pohľady ilustrujú aj stanoviská troch slovenských europoslancov z rôznych politických táborov. Podľa europoslankyne Lucie Yar z Progresívneho Slovenska je najväčším problémom Únie jej nejednotnosť, ktorá sa prejavuje najmä v oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Upozorňuje, že občania očakávajú od EÚ silný a zrozumiteľný postoj, no ten je často paralyzovaný blokovaním zo strany jednotlivých štátov, predovšetkým Maďarska.
Práve takéto postupy podľa nej spomalili reakciu Únie na ruskú agresiu a oddialili prijatie sankcií. Z jej pohľadu by väčšia flexibilita v rozhodovaní umožnila rýchlejšie presadzovať spoločné priority a posilnila by medzinárodné postavenie Európy.
Ako príklad nefunkčnosti jednomyseľnosti sa uvádza aj situácia zo začiatku roka 2025, keď sa rokovalo o predĺžení sankcií proti Rusku. Tie musia členské štáty schvaľovať každých šesť mesiacov jednomyseľne. Najprv ich zablokovalo Maďarsko, ktoré poukazovalo na otázky energetickej bezpečnosti. Neskôr sa k podobnému postupu pridal aj slovenský premiér Robert Fico, ktorý podmieňoval svoj súhlas zárukami pokračovania dodávok ruského plynu. Hoci sa napokon kompromis našiel, znovu sa ukázalo, že jediná krajina dokáže na čas zastaviť rozhodnutie podporované väčšinou.
Ondruš: Problém nie je veto, problémom sú vlády
Europoslanec Branislav Ondruš z Hlasu však vníma právo veta ako neoddeliteľnú súčasť základného princípu Únie, ktorým je jednota v rozmanitosti. Podľa neho problém nespočíva v samotnom nástroji, ale v politickom nastavení viacerých vlád, ktoré uprednostňujú ekonomické záujmy silných hráčov pred potrebami vlastných obyvateľov. Domnieva sa, že zrušenie veta by ešte viac posilnilo vplyv veľkých štátov a oslabilo pozíciu menších.
Podobný dôraz na ochranu suverenity kladie aj premiér Robert Fico. Dlhodobo tvrdí, že právo veta je pre Slovensko kľúčovou poistkou rovnováhy v rámci Únie. Varuje, že prechod na väčšinové rozhodovanie v zásadných politických a bezpečnostných otázkach by viedol k dominancii veľkých štátov a k oslabeniu postavenia menších krajín.
Do debaty vstupuje aj širší geopolitický kontext. Dokumenty z prostredia americkej administratívy naznačujú, že Spojené štáty vnímajú Európu čoraz menej ako jednotného partnera a viac sa orientujú na spoluprácu s jednotlivými národnými vládami, ktoré presadzujú suverenistický prístup. Takýto vývoj môže podľa viacerých analytikov ďalej podkopávať súdržnosť Únie.
Lexmann: Veto nech ostane, niektorí ho zneužívajú
Europoslankyňa Miriam Lexmann z KDH síce rovnako podporuje zachovanie práva veta, no zdôrazňuje potrebu zodpovedného a konštruktívneho dialógu medzi členskými štátmi. Podľa nej tento nástroj umožňuje krajinám ozvať sa v situáciách, keď sú ohrozené ich kľúčové záujmy. Zároveň však pripúšťa, že niektorí lídri ho používajú spôsobom, ktorý oslabuje dôveru a solidaritu v rámci Únie.
Spoločným menovateľom všetkých názorov je obava, že Európska únia stráca schopnosť presadzovať sa ako silný globálny aktér. Rokovania veľmocí o Ukrajine bez účasti EÚ, pokračujúca ruská agresia aj rastúci ekonomický vplyv Číny ukazujú, že Brusel čelí rastúcemu tlaku zvonka.
Podľa Lucie Yar bude v nasledujúcich rokoch rozhodujúce, aby Únia dokázala konať rýchlejšie a jednotnejšie, a pritom nezanedbávala legitímne záujmy svojich členov. Len ak sa jej podarí skĺbiť efektívne rozhodovanie s rešpektom k národným špecifikám, môže zostať nielen veľkým hospodárskym priestorom, ale aj politickým hráčom, ktorý je schopný obhajovať svoje hodnoty a záujmy na globálnej scéne.
